Spev

Vládne idylický neskorý večer, ako stvorený na hlboký spánok spravodlivých. Avšak ja neviem zaspať. Prehadzujem sa z boka na bok. Ktosi sedí na lavičke pod oknom môjho paneláku a jódluje.

Zakaždým, keď upadnem do driemot, vytrhne ma z nich prenikavé jódlovanie. Predstavujem si, ako na toho zmrda pod oknom hádžem kvetináč (ktorý doma nemám), alebo naň lejem kýbeľ betónu (ktorý doma tiež nemám). Vo svojej fantázii s ním zúčtujem priam hanebnými spôsobmi a zúrim, že nikto zo susedov nič nepodnikne. Asi sa všetci spoliehajú na ostatných, podobne ako ja.

Napokon nevydržím. Spev na lavičke sediaceho je až príliš bezočivý, až príliš trestu hodný. Skáčem do trička a teplákov a motám sa dolu schodmi. Na lavičke zočím podivné indivíduum zahalené v župane. Neviem, či je to tmou, alebo mojou rozospatosťou, ale nedokážem rozlíšiť, či ide o muža alebo ženu. A dokonca, či ide vôbec o pozemšťana, prípadne ľudskú bytosť. Stvorenie na lavičke mi zdvorilo uvoľnilo miesto vedľa seba. Hneď ako som si prisadol, pocítil som neodolateľnú túžbu spievať. A tak som sa rozspieval. Falošne, ťahavo som z hrdla doloval Stairway to Heaven od Led Zeppelinu.

Postupne sa objavovali aj iní susedia. V županoch i bez nich, rozospatí, nasratí. Všetkým sme uvoľnili miesto na lavičke. Všetci si prisadli a začali spievať. Napokon nás tam sedelo hádam aj sto. Vôbec netuším, ako sme sa na tú lavičku zmestili. Povráva sa, že na špičke noža dokáže tancovať tisíc anjelov. Nás sa tak na lavičku spevu zmestila celá centúria, tvoriaca nedobrovoľný spevokol. Spolu sme vytvorili nepoznanú kakofóniu hlasov a melódií, každý si húdol niečo iné a nikomu to neprekážalo.

Ráno som sa zobudil s treštiacou hlavou. Čo to bol za šialený sprostý sen? Chcel som sa naň spýtať sám seba pred zrkadlom, zistil som však, že nemám hlas.

Martin Jurík napísal aj tieto knihy