Pod posteľou

Posteľ patrila k jej spojencom. Rada v nej trávila čas. Spaním a milovaním. Keď si domov priniesla nového milenca, zakaždým z neho spravila otroka závislého na svojom tele a vášni. V posteli kraľovala. Muž, ktorý sa tam raz dostal, len veľmi nerád odchádzal. Po závratnom koite sa každý cítil ako dobyvateľ, rozprestrel sa po matraci v presvedčení, že keď sa zmocnil jej tela, patrí mu aj zvyšok sveta. Ona mu nechala zopár sekúnd – dostatočný čas na to, aby získal sebaistotu a utvrdil sa v slastnom pocite. A potom ho z postele hnala. Do večného zatratenia, skadiaľ nebolo návratu. Aspoň nie do jej postele.

Už ako malé dievča sa desila tmy i svojej detskej postele. Každý večer si líhala s úzkosťou. Vždy nechala otvorené dvere na detskej izbe, vždy odhrnula záves, aby dnu presvitalo matné svetlo laterien. Mátala ju predstava neviditeľnej náruče i rúk, ktoré sa k nej vystierali z temravy zdanlivo prázdneho priestoru pod bezpečím matracu. Keď dospela a začala konečne bývať sama, vynaložila nesmierne úsilie na to, aby si dala vyrobiť širokú posteľ na mieru. Z masívneho buku a hrubých bočných stien, ktoré siahali až po zem a uzatvárali priestor pod roštami do nepreniknuteľného väzenia. Povrch matracu sa odvtedy stal dejiskom nespútaných hier a rozkoší, na zapečatenú dutinu tmy sa postupne zabudlo.

Až jej cestu skrížil muž, ktorý sa nebál siahnuť po jej nahote bez štipky bázne, nejemne si ju obracal v jej vlastnej posteli a podriaďoval každú piaď jej tela svojej vôli. Ona sa prvýkrát poddala, kapitulovala pred jeho mocou a odovzdala sa dosiaľ nepoznaným mukám rozkoše, ktoré jej spôsoboval.

Ona už len krotko poslúchala a nový vladár prikazoval. Nariadil spoločný život, naordinoval jej denný harmonogram, vštepil nové záujmy i povinnosti. Keď sa presťahovali do nového bytu, kúpil aj novú posteľ. K jej hrôze na vysokých nohách, s priestrannou sieňou pološera striehnucou spod klenby roštov. Stará úzkosť sa prebudila a postupne začala svoju hostiteľku oberať o pokojný spánok.

Márne sa v noci tisla k svojmu vladárovi a objímala jeho mocnú hruď, z driemot ju zakaždým vytrhlo tušenie cudzej prítomnosti. Až nastal hrozivý okamih, kedy musel vladár na niekoľko dní odísť z domu, aby panoval svojim doménam. Ona ostala úplne sama. Večer zapálila sviece v každej miestnosti, rozhodnutá nevpustiť tmu do svojho prístrešku. Prvé dve noci sa jej podarilo nezažmúriť oka. Vydržala do rána, do spásonosného zakikiríkania kohúta. Počas dňa sa vliekla ako mátoha a čím viac sa blížil večer, tým väčšmi v nej rástla úzkosť z nočnej samoty. Tentoraz sa zlovestnému spánku neubránila. S malátnosťou prišli prvé zvuky. Do ticha sa najprv zadrapil bezprizorný dych. Po ňom nasledovalo pravidelné klopkanie o drevený rám. Až zaznel mysli sa priečiaci šelest odkiaľsi zospodu, z bezodnej priepasti tmy, ktorá sa práve otvárala pod posteľou.

Nevydržala. Rozhodla sa radšej čeliť svojej hrôze ako stratiť príčetnosť. Zosunula sa z postele odhodlaná pod ňu nahliadnuť, nech tam uvidí čokoľvek.

Uvidela náruč zhmotnenej čierňavy. Vystierala sa k nej, pozývala ju k sebe. Ona sa nedokázala brániť, len paralyzovane čakala svoj osud. Ovinuli sa okolo nej jazyky prítmia, brána pred ňou sa roztvorila. Z vysokých nôh postele sa stalo stĺporadie vedúce do hlbín zabudnutia. Odovzdala sa im.

Keď sa vladár vrátil, našiel zvnútra uzamknutý byt. S pevne pozatváranými oknami ho vítal zatuchnutý pach desiatok vyhorených votívnych sviec. Nikto viac.

Číhajú na vás pod posteľou Halloweenske tričká?