Hríbiky 2/2: Vízia

Aký je ten svet odrazu úžasný. Farebný, pestrý, komplexný… Doteraz som žil len v monochromatickom vesmíre, teraz žijem v multidimezionálnom univerze.

Takéto i podobné myšlienky vírili Havranovi Albertovi hlavou, keď sa rozvaľoval na chrbte v tráve a vytriešťal okále do oblohy, v ktorej objavoval celé galaxie plné mimozemských civilizácií, lietajúcich v žiarivých kozmických koráboch. Havran Michal ležal vedľa neho a bľabotal čosi o pomeroch v Šanghajských nevestincoch.

Albert privrel oči a videl aj cez viečka. Odrazu zbadal, ako sa na ten nádherný vesmír čosi rúti. Čosi temné. Nebezpečné. Zlovestné. Hordy. Celé hordy. Holubieho trusu. A začali pohlcovať slnečné sústavy

Albertovi sa postupne rozjasnievalo. Dochádzali mu súvislosti. Vrana Anna… To ona ho vyzvala, aby sa pridal k holubom. Potom divná sýkorka, ktorá sa predstavila ako dobrá víla a nezmizla ani potom, ako ju poslal do riti. V animálnej ríši zvierat je totiž úplne samozrejmé, že ak niektoré zvieratko pošlete do riti, bez slova sa vytratí. Kedy o tom vedeli ľudia, mali by omnoho menej problémov. Napríklad ak turista v divočine stretne rozzúreného hladného grizlyho, netreba pred ním utekať, ani liezť na strom, ani tasiť guľovnicu. Stačí povedať: „Bež do riti, macík.“ A grizly nanajvýš sucho odpovie: „Ok, už idem.“ A pakuje sa preč. To isté platí pre krokodíly, levy, tigre, či jedovaté hady. Iba žraloky a komáre s tým majú problém. Žraloky preto, lebo sú (z evolučných dôvodov) mierne nahluchlé a človek pod vodou ťažko artikuluje. A komáre sú nihilistickí anarchisti. Preto ich aj v ríši zvierat všetci neznášajú. Ale poďme späť k sýkorke… Sýkorka namiesto toho, aby tiahla do riti, Alberta nahuckala, nech vyhľadá holubov, keďže sú vraj jeho osudom. A takmer sa ním stali. Nebyť zvieratka, čo sa zaseklo ako Windows, ostal by Albert doživotným otrokom filozofie szrania…

To zapácha nejakou konšpiráciou. Galaktickou konšpiráciou…

Prv, než sa Havran Albert stihol pustiť do riešenia svetových problémov, zistil, že sa musí venovať svojmu priateľovi. Havran Michal sa ocitol v núdzi. Blúznil a nariekal. Od užitia hríbikov mohlo prejsť aj pol dňa, ich vplyv však pretrvával.

„Vrana Anna… vrana Anna…,“ usedavo kvílil až Albertovi trhalo srdce, „Čo len so mnou bude…? Čo len bude…? Vždy som chcel byť niekým dôležitým… A som len obyčajným… Havranom…“

„Čím si chcel byť, priateľu?“ spýtal sa ho opatrne kamarát. „Hádam nie holubom?“

„Nie…, nie…,“ váľal sa Havran Michal v tráve, „niekým významným… Spisovateľom, publicistom…“

„Tak začni písať!“ začudoval sa Albert.

„Ale… ale, ja písať neviem… A kto ma zverejní?“

„Kto, kto, čo je to za prístup,“ mračil sa na svojho priateľa Albert. „Trebárs Marenčin. Tí ani nečítajú rukopisy, tí zverejnia čokoľvek. Okrem toho, ty nie si človek. Ty si Havran. Už len to ťa robí výnimočným a atraktívnym. Čiže pozitívna diskriminácia. Nevadí, že nevieš písať. Chápeš? Napíšeš veľdielo, získaš cenu Anasoft Litera a staneš sa svetoznámym.“

„Naozaj?“ zdvihol sa Michal z trávy a vyjavene zízal na kamaráta. „Dá sa to? Ako? Pomôžeš mi? Pomôžeš?“

„Počkaj, popremýšľam,“ prižmúril Albert oči a ľahol si späť do trávy. Do zobáka si strčil ďalší hríbik. Potom si krídlami podoprel hlavu, spokojne prežúval a opäť sa zahľadel na hviezdy. Znovu brázdil vesmír na koráboch intergalaktických civilizácií a uhýbal holubiemu trusu, len aby objavil spásonosnú myšlienku, ktorou by pomohol priateľovi. Až ho solárny vietor prihnal k akýmsi neobyčajným planétam. Vlastne to ani neboli planéta, ale siluety. Králikov. Rozkošných, plyšových, živých. A smrteľne nebezpečných.

Albert vyskočil na rovné nohy.

„Vstávaj!“ skríkol na kamaráta. „Mám riešenie!“

„Riešenie? Aké riešenie?“ jachtal Havran Michal, ktorého Albertovo náhle precitnutie riadne vyľakalo.

„Mám riešenie,“ zopakoval čierny vták. „A volá sa Ronald a Donald.“

Havran Michal zbledol až mu perie osivelo a opadalo. Meravo zašeptal:

„Ty si sa načisto pomiatol…“

Čítal si už všetky moje knihy?

Leave a Reply