Hríbiky 1/2: Ochutnávanie

Jedného pekného dňa (ako inak, všakže…?) navštívil Havran Albert svojho priateľa Havrana Michala. A to všetko navzdory tomu, že Michalova nová priateľka vrana Anna na Alberta veľmi škaredo zazerala a očami mu šklbala perie.

„Kamarát, poď, vyrazíme si trochu do prírody,“ štuchol Albert Michala.

„Čože, čože? Kamže, kam?“ skočila medzi nich vrana Anna a uprela pohľad na svojho druha. „Kam ťa to zasa ťahajú? Čím ti balamutia hlavu? Nie je ti dobre so mnou, tu a teraz?“

„Zasa ti riadi život…,“ zahundral zamračene Albert.

„Všetko počujem,“ odvrkla Anna a naďalej krákorila Michalovi do ucha. „A nedovolím, aby ťa niekto kazil svojím zhubným vplyvom. Flákaním sa po krčmách, či oszieraním chodcov…“

„Vysvetli jej,“ obrátil sa čierny vták na svojho kamaráta, „že žiadne krčmy či oszierania sa nekonajú. Idú sa zbierať hríbiky, z ktorých potom bude chutná hubová polievka.“

„Hríbiky sú predsa celkom fajn,“ doprial si rozpačitý náznak nádeje Havran Michal. „Je to užitočná činnosť…“

Vrana Anna sa zhlboka nadýchla. Vrhala podozrievavý pohľad raz na jedného, raz na druhého.

„Dve hodiny,“ prísne zavelila. „Do dvoch hodín nech ste naspäť. A chcem vidieť plný kôš hríbov. Tie si potom aj sami očistíte a uvaríte. Neopovážte sa mi ich len tak surové hodiť k nohám.“

„Pred uvarením ich treba ešte nakrájať a usušiť, ty krava…,“ zamrmlal Albert, keď odlietali. Predtým sa však ubezpečil, aby ho vrana naozaj nepočula.

Havrany leteli. Preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, sadli tam za pomedzím maďarského rodu.

„Maďarské hríbiky sú nebodaj chutnejšie?“ vyzvedal Havran Michal.

„Sú rovnaké ako slovenské,“ utrúsil Albert.

„Tak prečo sme tu?“

„Lebo sem nás tvoja milovaná nebude sledovať.“

„Ako to?“

„Lebo sa neodváži preletieť Dunaj bez pasu.“

„Ale veď sme predsa takmer pätnásť rokov v EÚ a vládne tu voľný pohyb osôb!“

„Myslíš, že ona to vie?“ uškrnul sa škodoradostne Albert a veľkoryso odignoroval pochmúrny pohľad svojho priateľa.

Havrany sa po krátkej chvíli oddychu rozhliadli po okolí. Zakrúžili nad lužnými lesmi, poľami i lúkami. Až Albert zbystril a spustil sa strmhlav nadol.

„Tieto? Naozaj?“ krútil Michal hlavou, keď mu priateľ ukázal húf hríbikov placho vykúkajúcich spopod zožltnutého lístia.

„To sú kuriatka,“ nadhodil Albert.

„Kuriatka?“ zapochyboval Havran Michal. „Nevyzerajú kuriatka trochu inak?“

„Ako inak?“

„No inak. Tieto majú až príliš lysé hlávky a sú na môj vkus príliš tmavé.“

„Michal!“ napomenul svojho priateľa Albert. „Nebuď fungo-rasista! Tie hríbiky nemôžu za farbu pleti, s akou sa narodili.“

Havran Michal zahanbene sklonil hlavu. Predstava, že by ho mal niekto považovať za rasistu sa ho hlboko dotkla.

„No dobre teda…,“ odvetil krotko. „Tak ich poďme zbierať.“

„Nie tak zhurta,“ zastavil ho Albert. „Najprv ich ochutnajme.“

„Veď sú surové,“ namietol Michal.

„Musíme predsa zistiť, či sú čerstvé.“

„Či sú čerstvé?“ čudoval sa kamarát. „Veď ešte len rastú…“

„Rastú, rastú,“ presviedčal Albert, „ale čo ak sú plesnivé, či napadnuté nejakými hubami? Chceš také priniesť domov? Anne? Nezistíme, kým neochutnáme. Poď.“

Havran Michal mykol krídlami. Oba čierne vtáky sa pustili do ďobania drobných tmavých hríbikov s lysými hlávkami.

Čítal si už všetky moje knihy?

Leave a Reply