Havran

Jedno nádherné letné ráno (alebo skôr doobedie…) som sa uberal na bicykli do práce. Fičal som po hrádzi, zasnene sa díval na Dunaj a vychutnával si slniečko. Keď kde sa vzal, tu sa vzal, sedel na okraji cesty havran. Vôbec sa ma nezľakol. Tak som sa mu slušne pozdravil a šliapal ďalej.

Netrvalo dlho a postrehol som nad hlavou akýsi tieň. Obrátil som hlavu a div mnou netrhlo – havran letel asi pol metra nado mnou a zdalo sa, že kopíruje môj pohyb a rýchlosť. Prudko som zastavil, až na bicykli zahučali brzdy. Havran dosadol hneď vedľa na okraj cesty a skúmal ma svojim čiernym havraním okom. Zhlboka som sa nadýchol. Netušil som, či po mne niečo chce, alebo ho len tak premohla prítulnosť.

„Drahý kamarát,“ prihovoril som sa mu. „tvoja pozornosť je pre mňa nesmierna česť… Asi máš hlad. Veľmi rád by som ti niečo dal, mám však prázdny batoh. Na jedenie si neberiem nič, obedujem v práci…“

Postrehol som, že havranov bystrý zvedavý pohľad akosi posmutnel. Premkli ma výčitky. Preto som dodal:

„Rád s tebou aspoň podebatujem. Ak máš nejakú zaujímavú filozofickú tému, tak pokojne do toho.“

Veľký čierny vták našuchoril perie, akoby sa chystal niečo povedať. V poslednej chvíli si to však rozmyslel. Asi sa hanbil.

Pozrel som na hodinky. Čas bežal a slnko mi neúprosne pražilo na hlavu. Potreboval som opäť pohyb a protivietor. A tak som sa rozhodol rozlúčiť:

„Všetko dobré priateľko, opatruj sa. Ostaň dlho živý, zdravý i … sýty.“

Stúpol som na pedál a pohol sa. Za chrbtom sa mi ozvalo:

„Všetko dobré aj tebe. Mimochodom, volám sa Michal.“

Nahovoril som si, že som nič nepočul.

Videl si už tričká Royal Dirties?