Havran Michal a Havran Albert

Havran Michal zamyslene sedel na okraji vozovky na hrádzi a uprene sa díval na Dunaj. Prisadol si k nemu Havran Albert. Štuchol doňho krídlom.

„Čo tu sedíš, akoby ti vrany uleteli, Mišo? Deje sa snáď niečo?“

„Ja ti neviem, Karle…,“ povzdychol si Havran Michal a ďalej sa sústredil na Dunaj.

„Akože nevieš?“ našuchoril sa Havran Albert. „Máme voľno a je krásny deň. Aha a na hrádzi plno ľudí. Ty sa netešíš?“

„Keď ja…,“ chystal sa Havran Michal niečo zamyslene odvetiť, ale Havran Albert ho nepustil k slovu:

„Vstávaj a lietaj! Toto si predsa nesmieme nechať ujsť!“

Havran Michal sa s nevôľou zdvihol zo zeme. Čosi mu mátalo v hlave a omínalo ho v krídlach. Rutinovane sa vyšvihol nahor, po boku svojho priateľa.

„Ideme na to, kamarát,“ radoval sa Havran Albert, „pozri, koľko lahodných obetí. Hen, vidíš tú tetušku s čoklom? Ľahký cieľ. Taký na zahriatie. Poď, ideme spolu.“

Oba vtáky sa vzniesli ešte vyššie a spravili elegantný oblúk. Rozprestreli krídla a vrhli sa zobákmi smerom nadol.

„Ja beriem tetušku, ty čokla,“ dirigoval počas letu Havran Albert. „Pripraviť sa…, uvoľniť náklad…, páľ!“

Tetušku i čokla zasiahla presne cielené nálože. Jedna sa rozprskla v trvalej, druhá v beztak páchnucej srsti.

„Hahaha, nádhera!“ jasal Havran Albert. „Stopercentné trefy!“

Tetuška sa rozpačito obzerala, chytala si hlavu a čokel jedovato brechal. To Alberta vyhecovalo ešte viac a keď dosadli na strechu altánku, zadúšal sa smiechom.

„Hen, stará rachetla, ako hromží!“ chechtal sa až mu hlas chrípol, „Vôbec si nevšimla odkiaľ to prišlo a len bezradne hrozí pánu Bohu do nebies… Si v poriadku?“

„Ja ti neviem…,“ zopakoval Havran Michal. „Myslíš, že je správne takto srať na ľudí?“

„Szrať, Mišo, szrať,“ opravil ho Havran Albert. „Sme pri maďarskej hranici, tu sa szerie.“

„Dobre, dobre, teda szrať…,“ odhundral s povzdychom Havran Michal.

„Áno, je to správne,“ dôrazne vztýčil krídlo Havran Albert. „Ľudia si zaslúžia, aby sme ich riadne oszrali. Či už ide o psičkárov, korčuliarov, bežcov, či cyklistov…“

Havran Michal zavrtel hlavou.

„Nie. Cyklistov nie.“

„A to už prečo?“ zháčil sa Havran Albert.

„Cyklisti sú… hmmm… iní. Nie sú celkom ľudia. Sú akýsi… lepší. Na nich neszerme.“

Nastala chvíľa napätého ticha. Havran Albert si spod krídla vytiahol škatuľku cigariet. S filtrom v zobáku napokon rezignovane precedil:

„Keď myslíš…“

Motívy z komiksov Tomáša Rollera – na tričku