Cyklista

Bol pánom. Síce nie Váhu a Tatier, ale aspoň bratislavských cyklotrás. Prípadne chodníkov, bežných ciest, trávnikov, obrubníkov, či čohokoľvek, kam sa dostal so svojim bicyklom. Bežne som ho stretával dvakrát za týždeň. Väčšinou cestou domov. Užíval si situácie, keď nás bolo na cyklotrase viac. Vtedy vyčkal na správny okamih a votrel sa medzi dva míňajúce sa bicykle. Prefičal tou najužšou možnou skulinkou a za bonus považoval, keď sa o jedného z nich obtrel. Úplným víťazstvom bolo, ak nebodaj jeden z oboch cyklistov vyletel v dôsledku kolízie z cesty a zosypal sa na zem.

Takto sa počas predbiehania obtrel aj o mňa. Raz, dva razy, tri razy… Aj bez premávky v protismere. Asi ho štvalo, že som šiel relatívne rýchlo (asi 25 km/h) a on musel vynaložiť o to viac síl, aby okolo mňa preletel. Druhýkrát som ho už počastoval šťavnatou nadávkou. Vtedy spomalil, aby som spomalil aj ja, veselo si predo mnou kľučkoval a otŕčal prostredník. Keď som myslel, že konečne pridal, zrýchlil som aj ja. Vtedy dupol na brzdu a vychutnával si všetku moju zručnosť, ako zabrániť búračke.

Na tretíkrát si ma už pamätal. K obtretiu pribudol aj pľuvanec, ktorý skončil na mojej mikine.

A to som patril k tým šťastnejším. S inými trikmi si na mňa kvôli mojej pomerne vysokej rýchlosti netrúfol. Najradšej šikanoval pomalých cyklistov, prípadne chodcov, či mamičky s kočíkmi, ktoré sa nedajbože zatúlali na cyklotrasu. Chodcom bežne uchmatol z hláv čiapky, prípadne im zručne vykmasol z uší slúchadlá. Predviedol sa aj cirkusovými kúskami. So svojim bajkom poľahky vyskočil na vysoký úzky obrubník a balansoval na ňom. Prípadne zdvihol predné koleso a jazdil len na zadnom.

Tak si vzal na mušku istú dôchodkyňu, ktorá poctivo funela na svojej dámskej Eske. Beťár sa k nej nenápadne prikradol zozadu a predným kolesom sa jej vyšvihol na zadný nosič. Babička spanikárila a nasmerovala to rovno do piliera mosta. Kriesili sme ju s náhodnými okoloidúcimi pred príchodom sanitky. Našťastie skončila lepšie ako jej Eska.

Policajti chceli popis. Ale čo im poviete? Bicykel nemá evidenčné číslo, modelov je milión, jeden rovnaký ako druhý. A pirát na dvojkolke? Krátke hnedé vlasy, šľachovitý, zarastený, vždy inak oblečený. Viac v takých okamihoch nepostrehnete. Neprekvapilo, že polícia o ňom už vedela. Možno ho udal chodec, ktorého strčil do blata, alebo mamička, ktorej do kočíka vylial vodu z fľaše. Kto vie.

K jeho najväčším husárskym kúskom však patrilo šikanovať vodičov automobilov. Áno, čítate správne. Aj takého je cyklista schopný. Suverénne zoskočí na štvorprúdovku a kľučkuje z jedného pruhu na druhý. Autá brzdia, nahnevane trúbia, ale boja sa ho obehnúť, keďže vodiči nechcú riskovať zrážku, ktorá by im priniesla plno nepríjemnosti. V smere, či protismere, priečne, či pozdĺž – v kľučkovaní medzi autami bol figliar na bicykli skutočným majstrom.

Jedného pekného teplého podvečera som takto beťára zažil, ako zastavil premávku v pruhu, ktorý zo štvorprúdovky odbočoval doľava. Na semafore naskočila zelená a chlapík veselo ostal stáť presne na mieste, skadiaľ sa ho nedalo obísť ani zľava, ani sprava. Autá len bezmocne trúbili a čakali. Až sa zjavila oranžová a vtedy cyklista vyštartoval, nechajúc za sebou stojacu kolónu rozzúrených vodičov.

Udalosť sa zopakovala asi o týždeň. Chlapík najprv postrčil jedného z bezdomovcov, ktorí na bratislavských cyklotrasách rozvážajú svoj kovový šrot. Bezdomovec zaparkoval aj s károu v pŕhľave medzi betónovými panelmi. Zakrátko cyklista zoskočil z trasy a poďho na svoju obľúbenú križovatku. Na odbočke doľava opäť svietila červená, tak sa postavil pred autá. Možno trochu viac vpravo ako plánoval.

Červená sa zmenila na zelenú a vozidlá sa chceli pohnúť. Ale nemohli. Opäť sa trúbilo a chlapík na bicykli sa vyškieral, obzeral a vodičovi za sebou ukázal prostredník. Asi to nemal urobiť. Pretože vodič pohotovo cúvol, zvrtol volant a vtlačil sa medzi cyklistu a obrubník. Respektíve, skôr cyklistu nabral blatníkom. A keďže sa beťár odmietal pohnúť a uprednostnil rolu obete, blatník auta ho nešetrne tlačil na stranu. Bicykel sa aj s cyklistom prevrátil doprava – do predbiehacieho pruhu štvorprúdovky.

Čo čert nechcel (alebo chcel), štvorprúdovka mala zelenú a autá sa po nej šinuli sedemdesiatkou. A tu zaúradoval osud s dokonalým načasovaním. V okamihu, keď sa bicykel prevážil doprava, padla chlapova hlava rovno pod koleso uháňajúcej cisterny, ktorá práve predbiehala akéhosi motkavého začiatočníka. Ozvalo sa hlasné „chrum“ – a to navzdory všetkému hluku a hrmotu premávky. Mozog nešťastníka vyšplechol cez oba pruhy popod podvozok kamióna a časť z neho pristála aj tesne predo mnou, keďže som sa už nejakú chvíľu nehybne žasnúc prizeral divadlu.

Nebohý cyklista ma čomusi naučil. Hovorí sa, že karma je zdarma. Nie je to pravda. Karmu si treba poctivo zaslúžiť.

Nečakajte na zelenú. Využite červené zľavy