Cantatio (víťazná poviedka ku komiksu Memento)

Policajný náčelník sa oprel o stoličku a hlasno vzdychol: „Tak si to zhrňme celé od začiatku. Ako sa to stalo?“ Z ľavého vrecka košele vybral balíček cigariet a jednu si zapálil. Obláčik dymu na chvíľu zahalil jeho tvár. „Ale veď som vám už všetko povedal, náčelník,“ protestoval som takmer s plačom.

Bol som tu už… hm… ani neviem ako dlho. V jednej miestnosti, na jednej stoličke, stále dookola tie isté otázky. Hlava mi už išla prasknúť. „Prosím, ja som nič nespravil.“ „A dosť! Ešte raz a od začiatku!“ Ako buchol po stole, popol z cigarety dopadol až predo mňa. Neostávalo mi nič iné, iba povedať to znova, celé od začiatku…

**

„Bol som v rohu jednej z tých špinavých ulíc. Vôkol boli samé odpadky a… smrad. Všade bol zápach stoky. Zvyknete si, keď ste na ulici. Potkany sú vašimi najlepšími priateľmi, veď viete…“ „Koľko bolo hodín?“ prerušil moje spomínanie náčelník. Jeho oči ma pozorne sledovali spoza veľkých okuliarov. „Hodín, hodín… keď ste bezdomovec, nevnímate hodiny. Vnímate, že je deň a noc, že ste hladný alebo nie, že je vám zima či teplo…“ odpovedal som s ironickým úsmevom, „bol som v rohu, sedel som na krabici od topánok… našiel som ju. A prežúval som kus chleba. Sem-tam nájdem aj niečo lepšie, kus mäsa alebo tak. Zrazu som začul, že niekto ide. Viete, tam vonku sa vždy nájde niekto, kto vás nenechá na pokoji. Už som sa naučil byť pozorný, veď viete.“

Pri týchto slovách sa mi na tvári zjavila hanba. Nie je to nič príjemné, keď vás mladí fagani bijú a posmievajú sa vám a štia na vás… S prepotenou rukavicou, ktorú som už od začiatku výsluchu žmolil v rukách, som si utrel oči a pokúšal som sa tváriť normálne. No on sa na mňa ani nepozrel, písal si a iba mávol rukou, aby som pokračoval. „Začal som si ustielať, že si ľahnem, keď v tom som začul kroky. Teda, počul som ako niekto kope do odpadkov. Opatrne som vykukol spoza kontajnera, viete… Nikdy neviete, na koho narazíte… Treba sa naučiť byť ostražitý, veď viete.“

Náčelník si hlboko vzdychol, čím mi dal jasne najavo, že chodím okolo horúcej kaše. „Áno, to som už vravel, prepáčte, prepáčte. No, naklonil som sa spoza toho koša a videl som ženu. Mladú. Možno iba dievča, lebo malo dva copíky, také dievčenské. Vysoké opätky, pančuchy alebo silonky, nepamätám si a mala tričko… Ale také dlhé, biele, veď viete.“ Silou mocou som zvraštil tvár, oči lemovali vrásky. Len si spomenúť.

Moje úpenlivé snaženie prerušil náčelník, ktorý predo mňa šmaril fotografiu dievčaťa. Ležala dole bruchom, oči otvorené do diaľav a s úsmevom. Áno, usmievala sa, ako keby kdesi opodiaľ videla niečo krásne. Vedľa nej ležala malá pokladnička otvorená dokorán, list a zopár detských drobností.

„Áno, to je ona, ona… Čo… Je mŕtva? Ale ja som to nebol, nie! Veď viete…“ „Nikto netvrdí, že ste to boli vy. Len zisťujeme, čo sa stalo, to je všetko. Našli sme ju v pivnici toho domu s nejakými hračkami navôkol a s listom. Čo v ňom je, vám však nemôžem povedať, pravdaže. Ale domnievame sa, že mala na krku retiazku. Na krku sme jej našli po nej stopy. Možno v tej pokladničke bolo niečo cenné, páchateľ jej strhol kľúč, zabil ju a vzal tú vec z pokladničky…“

Z jeho hlasu som zrazu ucítil priateľstvo, ako keby sme boli starí kamaráti na pive a debatovali o autách. Do pohára mi nalial vodu a posunul ku mne. „Takže, je to to dievča?“ Prikývol som a dvoma hltmi odpil z pohára. „A ďalej?“ „No, nepamätám si, že by mala niečo v ruke a na krku… Cha, ktovie veď viete, moje oči…“

Troška som sa pousmial a rukou si prešiel po vlasoch, kým som pokračoval. „Chvíľu som ju sledoval a ona kúsok prešla, a potom, potom spadla na zem.“ „Spadla na zem? Len tak, hej?“ Nahodil som nevinný výraz a dúfal, že náčelník bude spokojný. „Tak, len tak…“ „No dobre, spadla na zem a potom čo? Zavolali ste niekoho, išli ste k nej? Nepozreli ste ná-ho-dou, či nemá peňaženku?“ Pri poslednej otázka náčelník extra zdôraznil slovo NÁ-HO-DOU a jedným okom žmurkol. Neviem, prečo si každý myslí, a najmä policajti, že bezdomovec musí byť okamžite zlodej. Či vrah.

„Nie, nie… Ja… Bál som sa, veď viete.“ „Takže ste sa báli? No dobre. Nedotýkali ste sa jej, ani nič, a čo bolo ďalej… Len tak ste tam sedeli? A pozerali na ňu?“ Perom v ruke mával ako dirigent v orchestri. Prebehlo mi hlavou, čo asi tak nacvičuje. „Ja vlastne… Áno. Ja som sedel ďalej, na mojej krabici. No, čakal som, či sa nepostaví, to dievča, veď viete…“

Náčelník prevrátil oči a dlaňami si podoprel hlavu. V jednej stále zvieral pero. Môj zlozvyk hovoriť zakaždým „veď viete“ už vytočilo nie jedného človeka. Pre mňa to bol však príjemný zlozvyk, veď viete. Situáciu som sa rýchlo snažil zachrániť, a tak som vykríkol, sčista-jasna do neba. „A potom prišiel ten chlap! Áno, chlap!“

Náčelník spozornel tak, že až kopol do stola. Pritiahol si k sebe papier a mierne naklonil veľké ľavé ucho, aby mu neunikol ani najmenší detail. „Žiadneho chlapa ste predtým nespomínali. Tak ako? Nejako sa vám ZÁ-ZRAČ-NE vracia pamäť!“ „Zázračne, veru, veď viete, ja už zabúdam, a tak, veď viete…“ Naozaj som zabudol. A naozaj ZÁ-ZRAČ-NE sa mi to vrátilo na rozum, len tak, akoby mávnutím prútika. Podozrenie u náčelníka som potreboval čo najskôr zahnať, a tak som rýchlo pokračoval. „Ten chlap vyšiel z dverí z toho domu. Bolo mi to zvláštne, lebo…“

Na chvíľu som sa zamyslel hľadiac na motýľa, ktorý pristál za oblokom. Bol krásny, veľké hnedé okále na krídlach naháňali strach a zároveň vábili dotknúť sa ho. Zvláštny to svet, pomyslel som si.

„Bolo to zvláštne, lebo nikdy som nevidel tie dvere otvorené, a to som tam pár nocí strávil. A potom sa rozsvietilo svetlo na pivničnom okne. Ani nie veľmi silné, bolo skôr… modré. Áno, modré, to je tá farba, aj keď, nie som si istý, veď viete.“

Naskutku som tuho premýšľal, aká farba to mohla byť. Fialová? Či skôr viac dočervena? Neviem, spomínam si iba na to, ako ma zalialo vábivé svetlo z toho okna. Okolie ožiarilo ako nočný svit a ja som neodolal. Niečo také krásne a zároveň tajomné som už dávno nevidel. Na tvári sa mi vytvoril malý náznak úsmevu, kútiky pier sa mi jemne nadvihovali. Nechcel som ani na chvíľu opustiť myšlienku na to svetlo, ale po náčelníkovom údere na stôl odplávala preč.

Pod náčelníkovou rukou som zbadal okraje ďalšej fotky. Ako náčelník pomaly sťahoval svoju veľkú svalnatú dlaň, všimol som si fajčením zažltnuté končeky jeho prstov. Na fotke sa pomaly ukazovala postava. Muž, holohlavý, s malými hnedými očami a veľkým červeným nosom. Vyzeral ako neúspešný klaun z cirkusu. Bol oblečený do bieleho plášťa, povedal by som lekárskeho, a bol… mŕtvy.

Áno, ležal horeznačky, vôkol neho poloblúk krvi a veľká rana na hlave. Spoznal som ho, bol to on. „Je to on však? Tak, čo sa tam stalo? Videli ste niečo cez to okno?“ Nikdy som nemal rád, keď ma niekto do niečoho nútil. Nebolo to v mojej náture, odolávať takému nátlaku, vždy som dostal triašku ako malé dieťa. „Áno, je to on. Videl som, ale nebudete tomu veriť. Ja, nechcel som, ale musel som sa pozrieť. Tá žiara, veď viete… Videl som, videl som to dievča, bolo pripútané a ten doktor, či kto to bol, pri nej len stál a pozeral sa na ňu. Len tak, pozeral. Všade vôkol boli zvláštne veci, staré hračky, náradie, ale to, čo vydávalo žiaru, to som nevedel. Zdroj toho predivného svetla som nenašiel, ale i tak som cítil jeho teplú žiaru, tu na lícach…“ Rukou som si prešiel po lícach a kútiky úst sa začali opäť dvíhať.

Cítil som však náčelníkov pohľad na mne a tak som radšej ďalej pokračoval. „A potom, nebudete tomu veriť, náčelník, naozaj nie. Potom, všetko ožilo. Proste všetko sa začalo hýbať. Naozaj! Až som sa zľakol a odskočil od okna. Po chvíli som sa však odvážil pozrieť znovu a ten chlap, proste… Tam ležal. Len tak. A ona sa nad ním skláňala, v jednej ruke držala nejakú ružovú hračku a v druhej kladivo. Pamätám si, ako z neho pomaly kvapkala krv, taká čerstvá a horúca, až sa z nej parilo, keď kvapky dopadali na zem… Ja som sa preľakol a… Viac neviem, naozaj. Veď viete… Ja som nič neurobil!“

Celý som sa triasol, snažil som sa postaviť a prinútiť náčelníka, aby mi veril, ale mocné ruky nejakých mužov ma silno zatlačili na stoličku. Pozeral som z jedného na druhého, z druhého na prvého, na ich okrúhle tváre a tupé výrazy, hľadajúc aspoň štipku zľutovania. „Takže všetko ožilo, hej? A zrazu, len tak z ničoho nič, pripútané dievča zabilo chlapa, ktorý je váhovo dvakrát ťažší ako ona? A to pomocou nejakej hračky a kladiva? A ja mám tomu veriť?

Pozeral sa na mňa ako na blázna, ale ja nie som blázon. Hovorím pravdu. Neostávalo mi nič iné, iba pritakať na jeho slová a nevinne sa usmiať. Náčelník však spod stola vytiahol malú striebornú ťapku a môj úsmev alebo skôr úškľabok, úplne zmizol. Po tele mi prešiel mráz. „Nie, nie, ne…“ Krútil som hlavou. „Ja… nebol som opitý! Áno, sem tam si vypijem, veď viete. Ale viem, čo som videl. Viem. Viem!“ Pri posledných slovách som priam vyskočil zo stoličky. Musia mi predsa veriť, ja som nič nespravil!

Kričiaceho a brániaceho sa ma dvaja muži vyniesli z miestnosti. V mysli som videl tú klietku, v ktorej strávim ktoviekoľko dní, možno i mesiacov. Bojím sa jej. Ako ma ťahali cez prah dverí, všimol som si prísnu tvár náčelníka, ktorého oči sa do mňa zarývali. Dvere sa pomaly zatvárali.

**

Slnko! Oslepilo ma. Silné lúče slnka bodali do mojich očí ako ostré čepele noža. To bolo to prvé, čo som cítil, keď som vyšiel z veľkých kovových dverí. Možno to nakoniec boli iba hodiny, čo som tam bol, ale mne to pripadalo ako večnosť.

Nevedel som, čo skôr, a tak som hodnú chvíľu stál pred dverami, kým na mňa jeden zo strážnikov nezvrieskol, aby som sa pratal kade ľahšie. Možno povedal aj pár nadávok, neviem. Už som si tak zvykol na nadávky, že nerozlišujem, kto kedy akú povie. Prešiel som ulicou, jednou, možno dvomi, neviem, ako dlho som kráčal, až pokým som nezbadal známy kontajner. Vedľa neho ležala krabica od topánok. Mysľou mi prebehla malá nádej, že na konci dňa bude všetko, ako bolo.

Keď som sa však pozrel bližšie, za krabicou som zbadal malého ružového zajačika. Poobzeral som sa po okolí, komu môže patriť. Aj som chcel osloviť pani s kočíkom v diaľke, či jej nevypadol, ale keď som si toho zajaca prezrel lepšie, niečo mi našepkávalo, že nevypadol nikomu.

Pozoroval som jeho obrysy, zlomené uško, vypadnutý gombík a roztrhnuté nohy. Skrz hruď mal veľkú dieru, z ktorej trčali vlákna ako voda, ktorá vystrekla z prameňa. Obyčajná hračka, pomyslel som si a už-už som ju chcel hodiť do koša, keď v tom ma oslepil záblesk modrého svetla, akoby diamant žiaril v odlesku svetla.

Siahol som do diery v zajacovom bruchu a moje prsty pocítili chladný kov. Keď som ruku pomaly vytiahol, v odraze lampy sa mi v dlani ligotal mnohými farbami hrajúci kľúčik na retiazke…

A takto vyzeral vzorový komiks Memento od Tomáša Rollera

Máš už ku komiksu svoje tričko?

1 thought on “Cantatio (víťazná poviedka ku komiksu Memento)”

  1. Pingback: Nový rok bude Royal aj Dirty • Royal Dirties Komiksy

Comments are closed.