Čas obeda sa blížil a čierny vták neváhal ani sekundu. Prudko vystrelil z dvanásteho poschodia a letel k inému sídlisku. Netušil, ako dlho potrvá, kým ho holuby nájdu, preto potreboval konať čo najrýchlejšie. Dosadol na balkón korytnačky Tekly.
„Už ti žiadnu cigaretu nedám,“ vítala ho stará známa. „Ani len ohorok!“
„Potrebujem pomoc, Tekla, rýchlo,“ nástojil Albert.
„Zasa žobroníš,“ odsekla korytnačka. „Zasa si tu, lebo niečo chceš.“
„Nebuď kunda, Tekla,“ zavrčal havran a vrhol jej k pancieru takmer plnú škatuľku, čo mu dala pred niekoľkými týždňami, a prihodil k nej zopár kubánskych cigár, čo potiahol holubom. „Ide mi o život.“
„Nehovor mi viac kunda,“ zavrčala korytnačka naspäť a potom miernejšie dodala: „Tak spusti.“
„Zahráš sa na Popolušku. Potrebujem sa zbaviť holubov.“
„Čože?“
„Poznáš tú rozprávku?“ chvatne vysvetľoval čierny vták. „Je ústrednou legendou holubov. Ba dokonca viac. Je čímsi ako archaickým podvedomým kódom, či dokonca akýmsi mentálnym atavizmom týchto zvierat. Pri signáli Popoluška! prestanú holuby myslieť a sústredia sa len na žranie. Pretože kedysi dávno im istá Popoluška pripravila obžerstvo. Chápeš?“
Korytnačka vytriešťala na Alberta svoje drobné očká.
„Takže, drahá Tekla,“ pokračoval havran, „pohľadaj prosím ťa všetok hrach, šošovicu či fazuľu, čo máš. Akékoľvek strukoviny. A ja ti sem pošlem kavalériu.“
Prv, než stihla korytnačka zareagovať, vykukol Albert poza okraj balkóna a zvolal:
„Švihni si, už ma hľadajú!“
Tekla prepletala, čo jej sily stačili a pustila sa do prehľadávania špajze. Havran Albert zatiaľ vyletel a začal krúžiť nad jej panelákom. Čochvíľa ho obklopil roj holubov.
„Kamže, kam, priateľu?“ hrkútali okolo neho.
Čierny vták na nich žmurkol a sprisahanecky zahlásil:
„POPOLUŠKA!“
Holubom sa rozsvietili oči, mozgy sa im prekáblovali.
„Kde? Kde? Kde? Kde?!“
„Tam,“ ukázal Albert na Teklin balkón. „Všetko pre vás.“
V holubom kolektívnom podvedomí sa aktivoval Kód 9 a všetky holuby mesta sa rútili na Dunajskú ulicu. Tekla sa ledva stihla schovať pred spŕškou krídel. Vtáky sa vrhli na rozsypané strukoviny a triedili ich – do svojich žalúdkov. Triedili, triedili a triedili.
Späť v chráme sa Havran Albert opieral o metlu a rátal hodiny i minúty. Pokúšal sa oživiť zaseknuté zvieratko, ale nedarilo sa mu. Tak ho aspoň súcitne zhodil z balkóna. Večer, keď sa všetky vtáky vrátili domov, sa tváril, že upratuje. Holuby postupne zaspali. Albert pozhasínal rituálne sviečky a trpezlivo vyčkával, kedy začnú účinkovať strukoviny. Čoskoro to zacítil.
Priestory opusteného bytu na poslednom poschodí sa nebezpečne začali plniť zmesou metánu, sulfánu a amoniaku. Havran si zapchal nos. Ešte trošku, ešte vyčkať. Keď usúdil, že väčšiemu nasýteniu ovzdušia už nemôže dôjsť, potichu sa vykradol na balkón. Tam vytiahol svoj zapaľovač Zippo. Škrtol ním, vzplanul oheň. Albert šmaril horiaci zapaľovač dovnútra a sám sa vrhol z balkóna.
Za chrbtom mu zahučal ohlušujúci výbuch a tepelná vlna mu lizla chvost. Z posledného poschodia vyšľahla ohnivá guľa a pohltila všetko, čo jej prišlo do cesty. Najmä holuby.
Zo zničeného bytu mali istú dobu hlavu v smútku obyvatelia paneláku i členovia mestskej rady, ktorí museli čeliť výsluchom novinárov i vyšetrovateľov. Najviac sa tešili bezdomovci bratislavského kraja. Tým istá charitatívna organizácia rozdala ozajstnú lahôdku – na prírodno upečené holuby.
Kocúr Fúzo si sedel na múriku a poťahoval z Marlborky. Tu mu nad hlavou zakrúžil Havran Albert.
„Hej, Albert!“ zavolal naňho Fúzo. „Počul som, že si sa stal hrdinom nášho mesta. Poď si prisadnúť a daj si cigu.“
„Bež do riti, Fúzo,“ odvetil Albert, nasadil si slnečné okuliare a odletel preč.