Neostalo to len pri čistení szračiek po holuboch. Havran Albert drhol, kefoval, zametal, varil, pral, žehlil, nakupoval. Takto uplynulo niekoľko týždňov. Čierny vták sa popri tom všemožne usiloval predrať k majstrovi Hrkútovi a pýtal sa, kedy ho tento konečne zasvätí do vyššieho poznania holubov. Holubí guru však odmietal čokoľvek prezradiť. Zakaždým svojho učňa odbil poznámkou, že na všetko musí prísť sám.
Deň za dňom ubiehal a Havran Albert plahočil. Ťažko sa mu dýchalo, dusil sa, stratil chuť na cigarety, pri tom smrade dokonca strácal chuť do jedla. Čo za noc upratal, to holuby cez deň zašpinili. A takto to šlo dokola. Až jedného úmorného popoludnia naďabil náš hrdina na akési divné zvieratko, ktoré sa vystrašene skrývalo za jednou z kôp peria a haraburdia, čo sem holuby bežne znášali. Drobná bytosť nemala kam utiecť a keď na ňu čierny vták upriamil svoju pozornosť, celá sa roztriasla.
„Neboj sa, neublížim ti,“ prihovoril sa Albert. „Čo si zač?“
Zvieratko opatrne vykuklo a rozpačito sa rozhliadalo. Keď sa ubezpečilo, že žiaden holub nie je v dosahu, roztraseným hlasom odvetilo:
„Ani neviem, kto som… Kedysi som chcel byť holubom, tak ako ty. Mladý, nerozvážny… Myslel som, že sa môžem na všetko vyszrať…“
„Vyzeráš ako myška,“ premýšľal nahlas havran. „Alebo malý potkan? A čo tak pes? Čivava? Tie sa tak trasú…“
„Naozaj neviem,“ chúlilo sa zvieratko. „Pamätám si len, že tu bývam, to je všetko. Tie holuby a tie ich szračky… Ach jaj…“
„Nedospelo si k osvieteniu?“ vyzvedal ďalej Albert.
„Osvieteniu?“ povzdychla si bytôstka. „K akému osvieteniu? Veď toto je horšie ako sibírsky gulag. Holuby ťa len zneužívajú, nevidíš? Rýchlo odíď, kým nie je neskoro!“
„A ty prečo neodídeš?“
„Pre mňa je už neskoro… Holubie szračky sú nebezpečné a smrteľné. Či v duchovnej alebo fyzickej podobe. Celé poschodie je od nich rozožrané. Obyvatelia tohto paneláku trpia samými chorobami. Pozri si detské ihrisko pred panelákom. Všetko od holubov…“
Havran Albert sa zadumane oprel o metlu. Len nedávno premýšľal nad tým, že zvládol prvé štyri stupne vedúce k osvieteniu. A práve piaty ho zaskočil. Nechal sa holubmi nadobro oszrať. Po ňom prichádzal šiesty. Neszrať sa do cudzích vecí.
„Podľa filozofie holubov by som mal teraz odletieť a viac sa tu neukázať.“
„To nejde len tak, priateľu,“ sklesnuto poznamenalo zvieratko. „Skúšal som to. Aj všetci predo mnou. Oni ťa nájdu a odvlečú naspäť. Upísal si sa až do smrti. Toto sú holuby. Mafia. Sekta… Odtiaľto niet úniku.“
„Tak čo teda?“ zvraštil čelo Albert. „Mám utiecť, kým nie je neskoro, alebo niet úniku, lebo som sa upísal do smrti?“
Čierny vták čakal, že odpoveď príde v podobe akejsi fantastickej filozofickej singularity, kde v jednom okamihu existujú oba protiklady zároveň, navzájom sa nevylučujú a sú odpoveďou na zmysel vesmíru. Drobná bytôstka sa však zasekla. Zamrzla. Tak nadobro. Asi ako keď vám zamrzne Windows. Havran Albert sa žiadnej prelomovej odpovedi nedočkal. To v ňom však podnietilo zrod geniálneho nápadu.