Havran Albert si zo škatuľky od Tekly vytiahol cigaretu a zamyslene si ju strčil do zobáka. Chvíľu ju len tak prehadzoval, kým ju zapálil.
Prisadla si k nemu sýkorka.
„Ahoj, Albert, podelíš sa o cigu?“
„Bež do riti, sýkorka,“ odbil ju čierny vták.
„Ale nó,“ štebotalo útle farebné vtáčatko, „nebuď pošuk, Albert. Stačí aj ohorok.“
Havran zostal ticho, zopárkrát si silne potiahol a zvyšok podal sýkorke.
„Ďakujem, máš dobré srdce,“ odvetila sýkorka a zároveň vydýchla hustý oblak dymu. „Aby si vedel, v skutočnosti som dobrá víla v prestrojení. Počúvala som, o čom ste tu debatovali. A mám pre teba cennú radu. Vyhľadaj holubov. Je to tvoj osud.“
Tu sýkorka zmizla, až sa po nej zaprášilo. Zadumaný Albert nevedel posúdiť, či aj odletela, alebo sa naozaj vyparila. Kútikom oka sledoval, ako sa pod stromom veverička s ježkom naťahujú o Annin špak a premýšľal nad tajuplným posolstvom.
Veverička bitku vyhrala a ježko za ňou kričal kaskádu nehanebných nadávok.
„Nemáš oheň?“ zaznel odrazu veveričkin hlas celkom blízko. Čupela pri ňom na konári s škriabala si zadok.
Albert znechutene vzlietol.
„Hnusné hlodavce,“ precedil cez zobák.
Havran Albert letel, letel a letel. Preletel ponad stajne, kúpalisko, hotel, ponad pole, záhrady, až začal kľučkovať medzi panelákmi sídliska. Namieril si to rovno na Mestský majer, kde sa trónil hlavný chrám holubov.
Na najvyššom poschodí jedného z najstarších panelákov sa nachádzal opustený byt, ktorý akoby nikomu nepatril. Len holubom. Priestory lemovali zapálené sviece a od stien sa odrážali tóny piesne Holubí dům i útrpne chrapľavý spev Jirky Schelingera, ktorému neďaleký Dunaj pred pár desaťročiami odtrhol hlavu. A prirodzene, všetko, ale úplne všetko bolo posiate holubím trusom.
Havran Albert pristúpil k starému holubovi, ktorý sa prísne meditatívnym spôsobom sústredil na svoju potrebu. Šlo o najvyššieho majstra, holubieho guru Hrkúta.
„Čo ťa sem priviedlo, synu?“ opýtal sa majster tichým hlasom po tom, ako trpezlivo dotlačil.
„Chcem sa stať holubom, keďže mám potrebu na všetko szrať,“ odvetil Albert.
„To si u nás na správnej adrese,“ ubezpečil ho guru Hrkút. „Chceš sa stať mojim učňom?“
„Chcem,“ dychtivo prikývol havran.
Majster rozvážne zdvihol krídlo.
„Vedz, synu, že szranie je ozajstné umenie. Nie je jednoduché, pretože je kľúčom k životnému šťastiu. Čo o ňom vieš?“
Havran Albert bezradne mlčal. Zistil, že o szraní nevie vôbec nič.
„Tak vedz, synu, že keď sa naučíš správne szrať, nepotrebuješ už v živote nič ostatné. Pretože szranie ti dá cestu i cieľ.“
„Ako to?“ prekvapene zaklipkal očami čierny vták.
„Je to jednoduché. Szranie je totiž kľúčom k bytiu, kvintesenciou vesmíru. Rozdeľuje sa do šiestich stupňov vedúcich k osvieteniu:
- Musíš sa vedieť dobre vyszrať.
- Musíš sa odučiť naszieraniu sa.
- Musíš poszrať čo najmenej vecí.
- Zo žiadneho strachu sa nesmieš doszrať.
- Nesmieš sa nechať oszrať inými.
- Neszer sa do toho, na čo nemáš.
A tu prichádza posledný, siedmy stupeň. Keď ovládaš predošlých šesť, môžeš a dokážeš sa vyszrať na celý svet.“
„To znie dosť náročne,“ poznamenal rozpačito Havran Albert.
„Ideš do toho, synu, alebo nejdeš?“ zaznel prísne majster holub.
„Idem,“ vyhŕkol napokon čierny vták.
„Tak vezmi tam z kúta kefu a vedro a uprac szračky po holuboch,“ prikázal guru.
Havran Albert vyvrátil oči a skleslo spustil krídla. Zaťal však zobák. Rozhodnutý vydržať sa pustil do potupnej práce.