Havran Albert si vychutnával teplé jesenné popoludnie. Lietal nevysoko nad zemou, aby sa neunavil, prekutral zopár odpadových košov, aby sa nasýtil. S plným žalúdkom dosadol na záhradný múr hneď vedľa kocúra Fúza, ktorý si zamyslene poťahoval z Marlborky.
„Počuj, Fúzo,“ prihovoril sa mu Albert. „Píchni mi jednu cigu. Zasa som stratil škatuľku.“
„Bež do riti, Albert,“ zamrmlal kocúr a ani sa len na havrana nepozrel.
Zvyknutý Albert sa bez slova zdvihol a opäť chvíľu krúžil nad prispanými rodinnými domčekmi. Až zamieril na sídlisko, na Dunajskú ulicu. Napäl sily a vyletel na jeden z balkónov na ôsmom poschodí. Našiel tam korytnačku Teklu vo svojom teráriu vyhrievať sa na slniečku.
„Buď pozdravená, madam Tekla,“ predniesol vták s úklonom, keďže vedel, že vekovitá korytnačka si potrpí na maniere.
„Ahoj Albert,“ vláčne a s prižmúrenými očami odzdravila stará korytnačka.
„Počuj…, nemáš cigu?“
Keďže pancierovaný obojživelník nereagoval, havran zoskočil do terária. Jemne priložil zobák korytnačke k hlave a šepol:
„Cigu. Jednu jedinú.“
„Albert, počula som ťa,“ otrávene odvetila Tekla. „Nehuč mi do ucha.“
„Takže cigu, áno?“ zasvietili havranovi oči. „Alebo radšej dve. Jednu si dám teraz s tebou a druhú vezmem na cestu.“
„Ach jémine,“ povzdychla si korytnačka. „Minuli sa mi.“
„Minuli?“ udivene zažmurkal Albert. „Ako to? A toto je čo? Veď tu máš plný kartón. Hneď pri sebe. Tu pri nohe. Aha. Tu. Hen. Aha.“
Havran ďobal do kartónu a usiloval sa roztrhnúť obal.
„Albert!“ zvýšila hlas korytnačka. „Nevieš si nájsť inú zábavu ako oszierať chodcov na hrádzi a škemrať o cigarety? Konečne dospej, chlapče.“
„Ale Telka, nó,“ nenechal sa čierny vták odbiť. „Nebuď kunda, maj srdce.“
Korytnačka, stará ako socializmus, si opäť povzdychla. Vzala kartón, roztrhla ho a hodila celú jednu škatuľku po havranovi.
„A teraz vypadni.“
Rozradostený Albert uchmatol škatuľku a namieril si to k hrádzi, čo mu sily stačili. Rovno k príbytku svojho dobrého priateľa Havrana Michala.
Čosi tu však nesedelo.
Havran Michal mal spoločnosť. A nie hocakú. Dámsku. Sedel na konári s vranou Annou a zasnene hltal, čo mu krákorila do ucha.
Vrana Anna držala svoju cigaretu v nalakovaných spároch hochštaplersky vysoko a dôrazne rozoberala výsledky akejsi talentovej šou. Narúžovaný zobák jej neprestajne klapotal a nezastavil sa ani keď si k nim prisadol Albert.
„Hej, kámo,“ drgol Havran Albert svojho neprítomného priateľa. „Poďme si zalietať na hrádzu.“
Keďže Havran Michal neodpovedal, musel ho Albert ešte zopárkrát drgnúť, aby si ho vôbec všimol. Pri poslednom štuchanci ho takmer zhodil z konára.
„Jaj, prepáč, Albert, ahoj,“ jachtal rozpačito Michal.
„Kamarát, poď lietať,“ využil jeho sekundové precitnutie Albert a nástojil. „Na hrádzi je plno ľudí, poďme niekoho oszrať!“
Havran Michal stuhol a zmeravel. Zmeravela aj vrana Anna. Až jej cigareta vypadla z pazúrov. Vrhla Havranovi Albertovi opovrhujúci pohľad.
„Čo je on nejaký holub?“ vyštekla na Alberta. „To holuby szerú kade ľahšie. Choď si hľadať kamaráta tam.“
„Prepáč, priateľu…,“ povzdychol si Havran Michal. „Teraz fakt nemôžem…“
Albert dotknuto našuchoril perie, naklonil sa ku kamarátovi a šepol:
„Ešte ani nie ste riadne spolu a už ti organizuje život!“
„Ja som to počula!“ zakrákorila vrana Anna a následne zavelila: „Poď drahý, ideme ku mne.“
„Musím preč,“ ospravedlňujúco sa otočil Havran Michal za Albertom, ale to ho už vrana ťahala za krídlo.
O pár sekúnd neskôr sedel Havran Albert na konári úplne sám.