Úbohá Popoluška. Doma musela variť, prať, upratovať, prať, variť, variť, prať, upratovať, nakupovať, variť, prať, prať, prať, variť… Verím, že podaktoré ženy to baví a robia to s pasiou, ale Popoluška mala iné ambície. Chcela ísť na bál, zbaliť tam princa a vydať sa zaňho.
O to viac ju šokovalo, keď ju macocha i nevlastné sestry odmietli na bál vziať. Asi vytušili, že sa im potajme chystá vypáliť rybník. Zanechali ju doma s rozsypanou šošovicou, hrachom a inými neidentifikovateľnými strukovinami. Popoluška to nevzdávala. Vyhrabala z pôjdu veci po svojej nebohej matke. Jednou z nich bola kniha Necronomicon. Tam vyhľadala rituál vyvolávania mŕtvych, podrobne opísaný šialeným Arabom Abdulom Alhazredom.
Dievčina nakreslila doprostred kuchyne pentagram a vyriekla všetky požadované zaklínadlá. Zo stredu symbolu vyšľahol fialový oheň, z ktorého vystúpil duch jej matky, známej čarodejnice, ktorú upálili krátko po Popoluškinom narodení. Popoluška sa jej posťažovala so svojim biednym životom a požiadala ju o pomoc.
„Veľmi chcem ísť na bál, chcem získať pozornosť princa,“ bedákala.
„Je to naozaj to, čo si želáš, dcéra moja?“ vyriekol duch čarodejnice.
„Samozrejme,“ prikývla Popoluška.
„Nech sa tak stane,“ zahlásil duch a zmizol.
Uprostred pentagramu sa zjavili vzácne, zlatom pretkávané plesové šaty, krištáľové črievice a flakón parfumu. Vonku už čakal koč s čiernymi paripami. Dievčina sa okúpala, vyholila si podpazušie i rozkrok, prezliekla sa a nasadla do koča. Čierne paripy uháňali ozlomkrky cestami-necestami až sa kopytami prestali dotýkať zeme. Oči im žiarili na červeno a z nozdier im šľahal pekelný oheň.
Stalo sa, že Popoluška dorazila na bál včas. Keď vstúpila do slávnostnej siene, všetci sa za ňou otáčali, každého uchvátila jej krása, vôňa a pôvab jej oblečenia. Najviac princa, samozrejme. Ten si ju uchmatol pre seba a pretancoval s ňou celý večer.
Až sa ples pomaly chýlil koncu a macocha s nevlastnými sestrami sa zbierali domov. Dievčina musela konať, aby ju neodhalili. Vytrhla sa princovi a uháňala k svojmu koču. Čo čert nechcel (alebo chcel), stratila na schodoch jednu zo svojich krištáľových črievic. Nedbala o ňu, rýchlo nasadla a paripy sa pustili do cvalu.
Rozčarovaný princ utekal za ňou, ale nedobehol ju. Našiel však črievicu a oči sa mu rozžiarili. Užasnuto si ju prezeral, ovoniaval ju, testoval jej pevnosť. Rozhodol sa nájsť jej majiteľku.
Princ sa spolu so svojou družinou vybral hľadať Popolušku. Navštívil každú dedinu, každý dom, nechal si predviesť každé mladé dievča a vyskúšal mu črievicu. Samozrejme, že črievica sadla väčšine žien. Popoluška sa predsa nijako zvlášť nevymykala z priemeru; jej chodidlo nemalo ani tvar kopyta, ani netrpelo elefantiázou. Črievicu si preto vedelo obuť nespočetne veľa žien. Princ z tohto dôvodu vyžadoval druhý kus obuvi. Keďže ten žiadna nemala, pokračoval ďalej. Až naveľa naďabil na usadlosť, kde bývala Popoluška.
Nevlastné sestry i macocha to dievčine uľahčili. Ich chodidlá boli asi o číslo väčšie a topánku si nedokázali obuť. Nepomohlo im, ani keď si jedna odsekla palec, druhá zasa odrezala kus päty. Výsledkom bola Bloody Mary v krištáľovom kalichu. Konečne prišla na rad Popoluška.
Dcéra čarodejnice si poľahky obula (od krvi umytú…) črievicu a keď ju princ vyzval, či má aj zvyšok páru, zbehla do svojej komôrky a priniesla ju.
Následník trónu ostal ako prikovaný. Konečne našiel, čo hľadal. Srdce mu bilo až v hrdle, dlane sa mu potili. Žiarila aj Popoluška. Doširoka sa naňho usmievala – tak rozkošne ako len vedela.
Princ sa posadil. Vyzul si čižmy a obul si črievice. Prešiel v nich zopár krokov. Vysoké opätky mu vôbec nevadili, bol na ne zvyknutý. Nadšene vybehol na dvor a zvolal na družinu:
„Ide sa domov!“
Šuhaji sa vyšvihli na kone a odcválali.
Poučenie: dávajte si pozor na to, čo si želáte.