Pán doktor Mojmír Ostrý sklonil hlavu pred zárubňou a vstúpil do vyhriateho bytu. Tam ho už čakala teplá večera, manželka so zásterou a večne ustarosteným výrazom tváre.
Mlčky jej kývol, vyzliekol sa, vyzul a sadol si za jedálenský stôl. Zahĺbil sa do printového vydania Polnočného denníka, ktorý dnes ešte nestihol dočítať. Periodikum, ktoré výsostne neznášal, ktoré mu dvíhalo tlak a ktoré si nechával na záver dňa ako čerešničku na torte, aby sa mohol spravodlivo roztrpčiť. Roztrpčenie ho vedelo priviesť do extatického vytrženia, akéhosi kreatívneho záchvatu, v ktorom chrlil jednu pamätnú múdrosť za druhou a žena v zástere len opatrne prikyvovala.
PhD. Ostrý patril k najchýrnejším a najbritkejším esejistom krajiny. Obávaný i uctievaný zároveň dokázal váhou svojho písaného slova rozdrviť a zahnať na útek akýchkoľvek relativistov, pochybovačov, či špekulantov, ktorí nemali v základných spoločensko-politických témach morálne jasno. Nenadarmo si vyslúžil prezývky ako „morálna britva“, alebo „svedomie národa“. Etablovaná hviezda intelektuálnych talkshows, miláčik univerzitných posluchární i opulentných banketov rôznych neziskoviek. Doktor Ostrý najprv zdvihol prst a potom päsť. A ak sa náhodou vyskytol oponent, ktorý mu pridlho odolával, použil naňho svoj definitívny a nepriestrelný argument: „Je to tak a basta!“
Aj teraz sedel pán doktor doma pred chladnúcou večerou a v mysli si vykresľoval, ako verejne demontuje ďalšieho nekalého kolumnistu, ktorý si dovolil zosmiešňovať názor, že autocenzúra je prejavom publicistickej zrelosti a prejav vyššieho dobra. Práve sa ukájal predstavou, ako dotyčného verbálne popraví, keď mu do myšlienkového šíku vstúpila manželka:
„Nechcem rušiť, ale počul si, čo sa dnes stalo na vedľajšej ulici? Nejakého chlapíka naháňala električka…“
„Bulvárne taľafatky!“ rozhorčil sa pán doktor, že sa vôbec odvážila ozvať s podobnou úbohosťou. „Koho už len preboha zaujíma, že… čože?“
„Chlapíka naháňala električka,“ zopakovala pani Ostrá a tvárila sa ešte ustarostenejšie. „Je to aj na internete.“
„Počkať, počkať,“ zdvihol doktor ukazovák, „tu je kdesi chyba v interpretácii. Ako môže električka naháňať človeka?“
„Naháňala ho krížom-krážom, on pred ňou utekal, až ho napokon zrazila,“ odvetila úplne samozrejme manželka.
„Ty si na staré kolená načisto osprostela!“ zdvihol sa pán Ostrý zo stoličky. „Koho som si to ja len pred tridsiatimi rokmi…“
Žena mu mlčky strčila pod nos tablet s otvorenou stránkou lokálnych správ. Tam stálo čierne na bielom:
Električka v Ružinove prenasledovala muža
„Ktorý idiot stvoril ten nadpis?!“ Vyletelo z neho hneď po prvých riadkoch. Chystal sa niečo dodať, slovo mu však uviazlo v hrdle. Neveriacky gánil na text. Potom siahol po mobile a vyhľadal si číslo šéfredaktora Bratislavského kuriéra. Ten mu pre istotu okamžite zdvihol. Ostrý naňho začal chrliť:
„Vy ste sa tam úplne pomiatli? Robíte si prdel z čitateľov? Nie je apríl, ale november!“
Keďže na druhej strane zavládlo chápavé ticho, doktor pokračoval a s tabletom v ruke citoval: „V doobedňajších hodinách došlo v bratislavskom Ružinove k tragédií. Moderná električka Škoda 30T ForCityPlus sa znenazdajky pohla za asi 30-ročným mužom. Dráma trvala necelých 10 minút. Električka náhle opustila svoju trasu na Ružinovskej ulici a odbočila za mužom na Herliansku. Následne ho prenasledovala na Komárnickú. Muž pred električkou unikal na Čaklovskú ulicu, kde sa usiloval nájsť útočisko vo vchode jedného z domov. Električka ho však dolapila a rozpučila tesne pred cieľom…
Čo sú to preboha za kraviny!?“
„Nechápem, o čo vám ide,“ odvetil sucho šéfredaktor.
„Vy nechápete? Nechápete?“ Ostrý pomaly kričal. „Ako môže električka opustiť svoju trať? Ako sa môže pohybovať mimo koľajníc? Úplne ste sa pomiatli?“
„Naozaj neviem, čo vám mám na to povedať,“ zaznelo zo slúchadla.
„Blázon! Magor, psychopat!“ štekal doktor a zložil. Tu postrehol priam nadmieru ustarostený pohľad svojej ženy.
„Čo na mňa tak čumíš?“ osopil sa na ňu. „Pôsobím snáď ako blázon ja?“
„Mojmír, drahý…,“ opatrne ho chlácholila manželka. „Určite si prepracovaný, mal by si si…“
„Nie som prepracovaný, krucinál! Takýto hlúpy vtip som ešte nezažil! To je na trestné oznámenie! Vidíš, polícia… to je dobrý nápad.“
O chvíľu už volal na policajné oddelenie mestskej časti Ružinov. Hneď ako sa predstavil, ho prepli na šéfa oddelenia.
„Áno, dnes doobeda tu naozaj došlo k tragédii,“ pritakal istý major. „Električka zrazila chodca.“
Doktor Ostrý si nahlas vydýchol. Priateľským hlasom sa pustil do vysvetľovania:
„Viete, jeden bratislavský bulvárny plátok si z tejto tragédie nechutne vystrelil. Napísal, že električka prenasledovala nejakého chlapa. Po rôznych uliciach, mimo trate. Rozumiete? A teraz je to na internete. Dá sa to nejako stiahnuť? Vymazať?“
Na druhej strane nastalo neisté mlčanie.
„Haló?“ ozval sa esejista. „Bolo ma počuť?“
„Bolo…,“ odvetil váhavo vedúci oddelenia. „Tú správu v rovnakom znení zverejnili viaceré portály. Dokonca aj TASR…“
„To je neslýchané!“ vybuchol doktor. „To len tak necháte? Nedementuje?“
„Nedementujeme, pán Ostrý. Lebo hovoria pravdu. Tak sa to stalo.“
Renomovanému mienkotvorcovi ochabli hnáty. Ruka s mobilom mu klesla ku kolenám, kamennú tvár orosil studený pot. Žena sa naňho dívala sústrastne ako na zviera lapené v klietke.
„Drahý… si unavený, prepracovaný… Poď si oddýchnuť. Zajtra ti bude lepšie…“
„Cítim sa výborne!“ prskal Ostrý, rozhodnutý, že to nemieni len tak nechať.
Sadol si za počítač. Rozanalyzoval kauzu električka a napísal k nej rozsiahlu stať o ľudskom šialenstve. Túto potom mailom rozoslal do všetkých dôležitých médií, na všetky inštitúcie, univerzity, tlačové odbory ministerstiev, premiéra i prezidenta republiky. A tiež ju zavesil na Facebook. Pán doktor si spokojne pomädlil ruky. Chopil sa svojej silnej stránky a prešiel do útoku. Opäť raz prevráti celú krajinu hore nohami, opäť raz ľuďom otvorí oči a prinúti ich myslieť – či skôr prehodnotiť.
S víťazoslávnym napätím očakával prvé reakcie verejnosti i rôznych osobností. Tie na seba nedali dlho čakať. Ku podivu z nich nebola žiadna oslavná. Siahali od škodoradostného výsmechu až po úprimné zdesenie.
Ostrý nám nejako otupel…
Intelektuálny génius smutne zošalel…
Arogantný vševedko konečne ukázal svoje pravé ja…
Pán doktor Ostrý na ne púlil oči a nevychádzal z údivu. Ruky sa mu triasli, vlasy mu rástli dupkom, začal dýchať najprv s otvorenými ústami, potom s vyplazeným jazykom. Asi o dve hodiny neskôr ho manželka našla v pracovni loziť po štyroch a zlovestne vrčať. Siahla po telefóne.
Pri dverách bytu Ostrých zazvonila skupinka ľudí. Zopár z nich boli blízki priatelia. Najprv sa velikánovi písaného slova snažili dohovoriť po dobrom. Keď však opatrne naznačili, že publikovaný príbeh o električke zodpovedá skutočnosti, vrhol sa na nich a chcel ich dohrýzť. Tu ho ostatní zdrapli a rutinovanými hmatmi odborníkov mu navliekli náhubok a úzku bielu kazajku.
Ešte v ten večer odviezla sanitka vplyvného esejistu do Psychiatrickej nemocnice Philipa Pinela v Pezinku, kde ho internovali na zatvorenom oddelení so zvláštnym režimom pre liečbu najťažších stavov s vysokou mierou ohrozovania seba, alebo svojho okolia.
V tom čase som sa v „Pinelke“ zdržiaval aj ja. Rešeršoval som pre svoj najnovší psychologický triler a jednotlivými oddeleniami ma sprevádzal sám riaditeľ nemocnice. Zastavili sme na uzavretom oddelení a cez mreže sledovali pacientov s najťažšími diagnózami. Za jedným zo stolov sedel aj PhD. Mojmír Ostrý. Nepoznával som ho. Neprítomne sa kýval dopredu a dozadu, so skleneným pohľadom a rozšírenými zreničkami, neoholený, s vlasmi odstávajúcimi do všetkých strán. Z kútika úst mu kvapkali spenené sliny.
„Taký génius a ako dopadol,“ skonštatoval smutne riaditeľ nemocnice. „A pritom ako spúšťací mechanizmus poslúžila úplná triviálnosť. Neschopnosť prijať tak banálny fakt, že električka môže niekoho prenasledovať a zraziť tesne pred vchodom domu.“
„Aj mne je to záhadou,“ krútil som hlavou. „To, že električky si môžu jazdiť, kam chcú, je predsa taká absurdná samozrejmosť ako to, že Zem je guľatá, alebo že obieha okolo Slnka.“
„No vidíte, pre niekoho nie je,“ poznamenal riaditeľ.
Zamyslene sme sa zasmiali a nechali velikána slovenskej esejistiky napospas opatere odborného personálu.