Istý nemenovaný krokodíl zožral jedného pekného dňa domorodého chlapca z blízkej dediny pri rieke. Domáci sa, prirodzene, vybrali na odvetné ťaženie. Muži s oštepmi a mačetami sa vrhli na najbližšie hniezdo krokodílov, asi troch skántrili a stiahli z kože a predali kupcom. Príhoda, v týchto končinách inak dosť bežná, sa dostala do celonárodných novín. Tam redaktor čitateľom podal celú udalosť s neskrývanou dávkou emócií:
Zlomyseľní dedinčania lynčujú v návale hnevu nevinných krokodílov! Za obeť im padli tri zdravé exempláre! Toto šialenstvo treba zastaviť!
O zožratom chlapcovi ani slovo, len tak mimochodom.
Vydanie renomovaného denníka si práve pri raňajkách čítal chýrny aktivista Šumo Fuk (celým menom JUDr. Šumomír Fuk) a keď naďabil na článok o znevýhodnených krokodíloch, zastala mu káva v hrdle.
„Presne na toto som čakal,“ predniesol s plnými ústami, ďobal do novinovej strany a otŕčal plátok svojej manželka Jarmile. Tá len s vážnym výrazom prikývla.
Šumo Fuk totiž pracoval pre istú renomovanú humanitárnu organizáciu a v poslednej dobe nepriniesol žiaden významný projekt. V krokodíloch konečne objavil nové poslanie a hlavne spôsob, ako sa udržať pri peniazoch.
„Ako sa volá to mesto, kde zrovnoprávnili tie slimáky?“ Nadhodila pani Fuková.
„To je jedno“, mávol pán Fuk rukou. „Máme úspešný precedens. Čaká ma plno práce.“
Šumo Fuk strčil noviny pod pazuchu, upravil si kravatu a vzal z vešiaka klobúk s dáždnikom. Trielil do sídla organizácie, aby mu prípad nikto nevyfúkol.
Čoskoro sedel v loďke a plavil sa po rieke hore prúdom k dedine na okraji pralesa, kde sa incident odohral. Keď pristál, vítali ho dedinčania s neskrývaným nadšením, pretože sa medzi nimi z nejakého dôvodu rozchýrilo, že štát konečne poslal úradníka, ktorý im pomôže vyriešiť pliagu krokodílov. Na počesť príchodu Šuma Fuka preto vystrojili prepychovú hostinu. Stoly sa prehýbali pod dobrotami, pilo sa vo veľkých dúškoch, hudba hrala, tancovalo sa. Dedinčania si dali dôsledne záležať na tom, aby čo najpodrobnejšie vylíčili svoje zážitky i vzťah ku krokodílom. Vrcholom večera bolo divadelné predstavenie, počas ktorého sa rituálne zabil už mŕtvy krokodíl a za jasania davu sa stiahol z kože. Šumomír Fuk všetko mlčky sledoval a podrobne si to zapisoval.
Aktivista sa po návrate pustil do práce. O pár mesiacov neskôr ležala pred riaditeľom organizácie hrubočizná 700-stranová správa o tom, v akých neľudských pomeroch musia žiť krokodíly v pralese a akej nenávisti a represáliám sú zo strany domorodých dedinčanov denno-denne vystavované.
Riaditeľ organizácie jasal. Kópie správy sa ocitli na stoloch všetkých štátnych inštitúcií, redakcií novín i ľudskoprávnych združení. Ako prvé zareagovali médiá. Vychrlili celú dávku pobúrených článkov a nastolili zásadné etické otázky o morálnom smerovaní ľudstva.
Ako hlboko sme klesli?
Precitli sme: ľudstvo je zákerná zlomyseľná bytosť!
Životy krokodílov závislé od vrtochov ľudí.
Človek oslavuje vraždu krokodíla – kolaps civilizácie?
Správa mala okrem iného za následok odvolanie niekoľkých ministrov, výmenu sudcov i policajného prezidenta. Rozvášnený dav vo viacerých mestách plienil či vypálil obchody (nielen kožené galantérie), oraboval dôchodkyne a znásilnil mladé ženy (prípadne naopak). Zopár aktivistov sa verejne upálilo. Prepukli masové demonštrácie, na ktorých sa požadovali vyššie platy, väčšie práva pre väzňov, či uvoľnenie sexuálnych mravov. Verejnosť zároveň prahla po náprave, odvete a radikálnych riešeniach.
Zasadli komisie zložené z politikov, akademikov, aktivistov a jednohlasne odsúhlasili prijatie doktríny tzv. chúlostivej útlocitnosti, ktorou sa už dlhšiu dobu úspešne riadilo isté nemenované mesto, kde sa zrovnoprávnili slimáky. Doktrína sa zakomponovala do legislatívy. Odteraz bol prísne zakázaný akýkoľvek nenávistný prejav voči krokodílom. Za osočovanie a hanobenie rasy, etnika, vierovyznania či pohlavia krokodíla sa vymeriavali tresty do 15 rokov. Prepísali sa aj učebné osnovy. Niekoľko učiteľov bolo namieste prepustených po tom, ako žiakom v nedbalosti prezradilo, že krokodíly sú mäsožravce. Dokonca hrúbka v slove „krokodíl“ sa považovala za prejav nenávisti a trestala sa odňatím slobody na niekoľko mesiacov, prípadne vysokou finančnou pokutou. Do kolobehu sa dostala séria príručiek vysvetľujúcich skutočnú mierumilovnú podstatu týchto jašterov. Vychádzali rozprávky, kde sa najlepším priateľom detí stali roztomilé krokodíly, ktoré ich ochraňovali, vychovávali, či morálne poučovali. Plyšové hračky v podobe zelených tvorov s ľúbeznými očami a nežnými zúbkami sa stali bezkonkurenčným hitom. Organizovali sa masové školské zájazdy do džungle, kde mali deti príležitosť spoznať tieto tvory v prirodzenom prostredí. O tom, že sa podaktoré zájazdy nevrátili v pôvodnom počte, prípadne vôbec, médiá a inštitúcie nevyhnutne pomlčali.
Jednou z posledných aktivít bol príkaz na likvidáciu všetkých domorodých dedín v pralese na brehu rieky. Nepolepšiteľných dedinčanov naložili do železničných vozňov určených na dopravu dobytka a za účelom mravnej prevýchovy ich odtransportovali do pracovných táborov za populárnym kruhom.
Svet sa stal opäť o čosi lepším, šťastnejším.
Aktivista JUDr. Šumomír Fuk si užíval slávu a popularitu. Stal sa mediálnou osobnosťou, neodmysliteľným hosťom rôznych banketov, recepcií i konferencií, či dokonca VIP návštevníkom verejnosti utajených, hedonistických večierkov najvyšších vrstiev. Keď sa mu po nejakej dobe zazdalo, že jeho sláva zakolísala a začala vädnúť, rozhodol sa oživiť ju nevídanou reklamnou akciou. Prehovoril elitu krajiny usporiadať štátny ples pre krokodíly. Jeho návrh sa stretol s euforickým súhlasom. Zatiaľ čo sa v paláci v hlavnom meste pripravovali oslavy, pochytali lovci v pralese asi stovku zvierat a priviezli ich v klietkach do civilizácie. Aj napriek varovaniu, že by sa predátori nemali z klietok vypúšťať, Šumomír Fuk len mávol rukou. Prišli predsa najvyšší štátnici, prominenti, intelektuáli, mienkotvorci, podnikatelia. Každý sa chcel zvečniť ako priateľ krokodílov, každý chcel ostať v priazni doktríny chúlostivej útlocitnosti, aby náhodou neskončil za populárnym kruhom.
Vystrelili zátky šampanského, zahučali fanfáry, rozcvakali sa fotoaparáty. Otvorili sa vráta klietok a hladné, smädné a podráždené krokodíly sa konečne vyrútili von. Všetci prítomní (okrem lovcov, tí sa včas zdekovali) čakali, že si to namieria rovno k prestretým stolom. Zvery však uprednostnili iný jedálniček. Pohyblivejší. A tak na ďalší deň objavilo do paláca vyslané špeciálne komando stovku beznádejne prežratých krokodílov a nepatrné zvyšky elity krajiny. Zo Šuma Fuka sa napríklad zachovala len pravá noha s topánkou. A keďže mu nemal ani kto vystrojiť štátny pohreb, či napísať nekrológ, skončila jeho noha ako potrava pre prasce spolu s vnútornosťami krokodílov, ktoré sa stiahli z kože, aby sa zaplatili hmotné škody napáchané v paláci.
* populárny kruh – všetci obyvatelia, ktorí prešli previerkou doktríny chúlostivej útlocitnosti. Každý, kto sa klasifikoval ako nedostatočne chúlostivo útlocitný, skončil za populárnym kruhom. To, že mohlo ísť o prevýchovné pracovné tábory v nehostinných severských podmienkach, bola čistá náhoda.