Nasledujúci večer sa členovia rady opäť stretli za mestom.
„Vyhubiť záhradných psov len preto, aby sme tam mohli chodiť srať?“ zapochyboval britský mramorový kocúr Ťapko. „Veď máme doma záchodíky.“
„Szrať,“ opravil ho kocúr pán Akademik. „Správne je szrať. Tu sme v dvojjazyčnej oblasti.“
„Samozrejme, že je to rozumné!“ horlivo oponovala mačka Cilla. „Nepočujete, ako tie beštie po nociach brešú? Keď spustia všetky naraz, je celé susedstvo hore. Moji domáci kvôli tomu vždy hrešia a mňa z toho celého bolí hlava.“
Vstúpili do kukuričného poľa. Vnútri ich čakal ďalší šokujúci pohľad. Uprostred kruhu z horiacich faklí sa vynímala pyramída z bezduchých psov. Najviac lovecké plemená – teriéry, jazvečíky, kokeršpaniely, setre, stavače, chrty, bigle… ale aj špice, fúzače, bradáče, či všakovaké krížence. Mačky neveriacky vytriešťali oči.
„Bolo to naozaj treba?“ opýtal sa vydesene sivý Fúzo.
„Samozrejme,“ posmelil ho Ingo. „Spomeň si na stovky zabitých našincov. Toto je odveta, priateľu.“
Mohutná puma sa znenazdajky vynorila pred nimi.
„Je váš problém teraz vyriešený?“
Strapatý kocúr Strapec sa už-už chystal cudzokrajnej šelme poďakovať a odpratať sa preč, keď ho predbehla mačka Milka:
„Počkať a čo so psičkármi?“
„Čo s nimi?“ zazrel na ňu prekvapene Fúzo. Mačička Milka sa však nenechala vyviesť z miery:
„To psičkári sú posadnutí psami. Bojovými či loveckými plemenami. Jeden miláčik skape, hneď ho nahradia druhým. A všetkých učia trhať mačky. Keď nie sú psičkári, nie sú ani psy.“
Členovia rady len mlčky a zamyslene prikyvovali.
„Mám zabíjať ľudí?“ do ticha sa svojim temným hlasom ozvala puma.
„To nie sú ľudia, ale psičkári,“ opravil šelmu pán Akademik. „Je to nižšia forma homo sapiens, ktorá mentálne zotrvala v evolučnom praveku. Táto odroda humanoidov je mimoriadne jednoduchá a agresívna, aby si dobre rozumela so psami.“
„Dajte mi zoznam,“ vyzvala ich puma.
Mačky vytiahli pero a papier a dobrú hodinu spisovali listinu najvykričanejších psičkárov neveľkého dvojjazyčného mesta.
„Zajtra o tomto čase,“ vyriekla šelma, keď si vzala zoznam a mačky už dobre vedeli, že sa majú pratať.
Za uplynulý deň Strapec vo svojom mestečku postrehol plno policajných áut. Uniformovaní príslušníci chodili od dverí k dverám a vypočúvali obyvateľov. Okrem policajtov sa to tu hemžilo novinármi. Reportéri i moderátorky dramaticky vykresľovali jednu z najväčších štátnych káuz a svorne hovorili o organizovanom gangu, ktorý kradne psov a predáva ich do Ázie ako kulinárske špeciality. Kocúr sa uškrnul pod fúzy. Typickí ľudia. Opäť raz hľadajú páchateľa vo svojich radoch. To, že by v tom mohol mať prsty niekto iný, im ani vo sne nenapadne.
Večer sa opäť raz všetci stretli pred kukuričným poľom. Plní očakávania vstúpili dnu. Tentoraz horela uprostred vatra a okolo nej sa vynímal kruh asi päťdesiatich kolov s odtrhnutými ľudskými hlavami.
„Wow…,“ žasli vedno všetky mačky. Predsa len podaktorým prišlo zmasakrovaných psov ľúto, ale pohľad na najväčšieho škodcu planéty – psičkára – napĺňal každého jasným zadosťučinením.
„Týmto moje pôsobenie končí,“ zaznel hlboký hlas pumy, ktorá sa znova zjavila odnikadiaľ.
„Móóóment!“ ozvala sa večne zamračená bezsrstá sphinx menom Ruby. „A čo yorkshiry?“
„Čo s yorkshirmi?“ namrzene zvraštil čelo Strapec, ktorý sa chcel čo najrýchlejšie poďakovať a vytratiť domov.
„Yorkshiry a podobné chlpaté potkany,“ namietala ďalej Ruby. „Maltezáky, ratlíky, čivavy a rôzne ďalšie jedovaté čokle. Sú ich plné sídliská! Venčia ich tam botoxové paničky, či tetky v prechode a tie ich potvory serú kade ľahšie – na chodníky, trávniky…“
„Szerú,“ opravil ju pán Akademik.
„Ty naozaj chceš, aby náš vzácny hosť čistil sídliská od yorkshirov?“ nevychádzal Strapec z údivu. „Veď sa mu stratia medzi prstami laby!“
„Samozrejme!“ zvolal čierny kocúr Luxor, ktorý pri pume pôsobil ako jej hračkárska figúrka. „A kto iný to má urobiť? Poslali ho sem, aby pomohol, tak nech pomáha!“
Mačky sa začali škriepiť a prekrikovať. Až zrazu Strapec postrehol, že šelma zmizla. A s ňou aj exotický pach diaľky.
„To zaváňa prúserom,“ všimol si zmenu atmosféry aj Fúzo.
„Prúszerom,“ opravil ho pán Akademik.
„Čo teraz?“ nadhodila vyľakane habešská mačička Myš.
„Poďme domov,“ odporučil Strapec. „Niekoľko dní nevychádzajme von. Nech prúser prehrmí sám od seba.“
„Prúszer,“ dodal pán Akademik.
Uprostred cesty zastal udýchaný maltézsky pes a tekavo sa rozhliadal. Zložil kufre a hekticky sa škrabal za uchom. Niekoľkokrát pritom pazúrom zavadil o obojok, kde stálo: HAF – Hromadná asociácia fúzačov. Potom začal sústredene ňuchať a mrmlať si pod nos:
„Múriky, steny, kolesá áut – všetko ocikať, záhrady, záhony – všetko rozhrabať, uf, uf, ňuf, ňuf, jéj chrobák, žije? Ňuf, ňuf… mačky, mačky… kde sú mačky? Jéj lienka, kam ideš? Hmm, kontajnery – prevrátiť, prehrabať a rozhrýzť. Jéj, mravec. Ľudia, jéj, tešiť sa skákať, cvrknúť si od radosti…“
Maltézsky pes usúdil, že všetko je podľa jeho predstáv. Postavil sa do stredu cesty a začal nahlas zavíjať. Z diaľky sa mu ozvalo mnohonásobné echo. Z echa sa postupne stával chorál brechotu a skučania. Na neveľké dvojjazyčné mestečko sa čosi rútilo. Lavína.
Agent HAF-u sa postavil na zadné a predné labky zdvihol nad seba:
„Potulné psy z Lahore a Karáči – vitajte!“
Pani Akademiková práve sedela za oknom a lízala si kožuch, keď začula z ulice neskutočný hurhaj a uvidela valiacu sa prietrž asi tisícky rôznych psov. Otočila sa za svojim manželom:
„Drahý, asi sme sa dostalo do veľkého prúseru.“
„Prúszeru,“ ozvalo sa jej spoza chrbta.