Strapec sa ešte viac vtlačil do hojdacieho kresla, uši stiahol dozadu, zrenice roztiahol dokorán a chvel sa na celom tele. Z prítmia vystúpila ozrutná šelma. Čierna ako uhoľ.
„Žiadali ste ma o pomoc, som tu,“ prehovorila šelma hlbokým potemneným hlasom. Kocúr sa roztriasol ešte viac. Mocné zviera pokračovalo: „Zajtra o tomto čase sa chcem stretnúť s radou mesta na okraji kukuričného poľa. Presne.“
Strapec chvatne prikývol a privrel viečka. Oči šelmy začali ustupovať späť do tmy. Až zmizli úplne a s nimi aj korenistý pach exotickej diaľky. Kocúr si zhlboka vydýchol.
Spolu s Fúzom sa vybrali po meste hľadať členov mestskej rady. Keďže žiadna neexistovala, rozhodli sa ju vytvoriť. Navštívili koho poznali, prehovárali i uplácali. Niektorých presvedčili na hovädzie paté od Hills, iných na valerián.
Na stretnutie za mestom k okraju kukuričného poľa prišlo napokon asi dvadsať mačiek a kocúrov. Väčšinou šlo o vážených obyvateľov – šľachtené plemená, či dobre vychovaných členov slušných domácností. Pridružil sa aj zástupca smetiakových mačiek – akýsi vyhladovaný otrhaný kocúrisko, ktorý sa v prvom rade prišiel riadne nažrať.
Členovia narýchlo založenej mestskej rady si krátili čas nervózneho čakania vylizovaním konzerv, čistením si kožuchu, šnupaním valeriánu a existencialistickými debatami o Felliniho tvorbe. Až v kukurici čosi zašuchotalo. Všetci ostali ako prikovaní a vytriešťali okále do husto zarasteného poľa.
Strapec zacítil známy pach exotickej diaľky. Otočil sa ako prvý. Za chrbtami im stála ozrutná čierna puma a pobavene si ich prehliadala. Obzreli sa aj iné mačky. Všetky sa zježili, niektoré panicky vyskočili, iné hrdelne zaúpeli, podaktoré si cvrkli, daktoré sipeli, jednu skosil infarkt. Rada musela fungovať už len s devätnástimi členmi.
„Poslali ma vyriešiť váš problém,“ prehovorila šelma drsným hlbokým hlasom. „Hovorte, čo treba.“
Mačky sa stále spamätávali a ježili od strachu, až sa Strapec konečne chopil odvahy i slova:
„Psy… V tomto meste sa premnožili psičkári a psy. Mačky sú vytláčané z ulíc i záhrad. Poľuje sa na nás…“
„Kto?“ zaznelo zavrčanie pumy.
„Čo… kto…?“ zmätene preglgol Strapec a sivý Fúzo mu vykúkal spoza chrbta.
„Kto na vás poľuje? Koho treba riešiť?“
„Ehm…,“ nadýchol sa strapatý kocúr. Keďže sa bál dlhšej pauzy, radšej zo seba chrlil: „Psy… psičkári… bojové plemená! Presne, bojové plemená! Ako… doga, doberman, rotvajler, buldog…“
„Pitbul, staford…,“ pridal sa Fúzo.
„Bulteriér, buldog,“ ozvala sa tichým hláskom istá habešská mačička.
„Vlčiak!“ odvážil sa jeden tigrovaný kocúr.
„Vlkodav, ridžbek, mastif,“ zarapotala učene sa tváriaca perzská mačka.
Puma sa zatiaľ ani nehla, len pozorne počúvala. Napokon preriekla:
„Zajtra o tomto čase uprostred kukuričného poľa. Váš problém bude vyriešený.“
Kým sa členovia rady spamätali, mocná šelma zmizla a s ňou aj zvláštny pach diaľky.
Ďalší večer sa opäť všetci zišli pred kukuričným poľom. Tentoraz už s väčšou sebaistotou a úľavou, že im niekto pomáha. Vybrali sa predierať listami a steblami. Až ich privítalo matné svetlo prenikajúce porastom. Vstúpili na čistinku, uprostred ktorej plápolala vysoká, do zeme zabodnutá fakľa. Pod ňou ležala puma a striehla na prichádzajúcich.
Mačkám sa naskytol fantastický výhľad. Desivý i euforizujúci zároveň. Asi päťdesiat kolov usporiadaných do kruhu zdobili hlavy psov – všetky možné bojové plemená, ktoré sa len v mestečku dali nájsť.
„Toto je práca mačiek,“ drgol Fúzo do Strapca a pyšne vypäl hruď. „Karta sa obrátila, priateľu.“
„Je váš problém vyriešený?“ ozvala sa puma a ani si len nedala námahu zdvihnúť sa zo zeme. Aj ležmo sa na svojich drobných vzdialených príbuzných musela dívať zhora.
Mačky sa zháčili. Strapec sa už chystal prikývnuť, že problém je vyriešený, keď mu vzal slovo kocúr menom Ingo.
„Sú to psy z celého mesta?“ opýtal sa.
Šelma nadvihla hlavu.
„Voľne venčené psy,“ odvetila stroho puma.
„Tak potom problém vyriešený nie je,“ dodal sucho Ingo a ostatné mačky sa naňho pýtavo zahľadeli. On sa však pokojne pustil do vysvetľovania. „Veľa psísk je držaných na záhradách, kde si môžu slobodne behať. A my do tých záhrad nesmieme. Keď si niekto z nás potrebuje skrátiť cestu, nájsť útočisko, alebo spraviť diskrétne potrebu, odoberie sa na záhradu. A tam číhajú títo vrahovia.“
Ostatné mačky začali horlivo prikyvovať.
„Čo odo mňa teda chcete?“
„Vykántriť všetkých záhradných psov!“ vyhlásilo zborovo niekoľko členov rady.
Nastalo ticho. Puma sa ani len nepohla a prísne skúmavo hľadela na mačky. Tie zasa ustrnuli v nervóznej neistote. Niektoré sa opäť začali tisnúť k zemi a ježiť.
„Príďte sem zajtra v rovnakom čase,“ prehovorila napokon šelma. V jej hlase však zaznel aj imperatív, ktoré mačky okamžite pochopili a vďačne sa pratali von z kukuričného poľa.