(toto je pokračovanie poviedky Odveta. Prečítaj si aj prvú časť.)
„Čo je MNaU?“ nedalo Fúzovi, keď si obaja vykračovali po okraji cesty.
„Mačacia nadnárodná únia,“ odvetil zahĺbene Strapec.
„Naozaj existuje?“ divil sa druhý kocúr. „Myslel som, že je to mýtus.“
„Aj ja,“ prikývol Strapec.
„Ako ich nájdeme?“
„Na internete predsa.“
„A to už ako?“
„Pri svätej Bastet, Fúzo!“ oboril sa na svojho druha Strapec. „Nikdy si neležal svojmu ľudskému sluhovi na klávesnici a nepozeral mu do obrazovky?“
„Ani nie…,“ zahanbene priznal sivý kocúr. „Ja svojim ľudským sluhom ležím najradšej na čerstvo vyžehlenej bielizni.“
„Nechaj to na mňa,“ ukončil debatu strapatý Strapec a vykročil domov.
Poodchýleným oknom vliezol do veterinárnej ambulancie. Vládla tam obedňajšia prestávka, iba spoza mreže jednej z klietok vrčal nejaký zabandážovaný čokel. Kocúr vyskočil Tetičke (ako svoju ľudskú dobrodinku prezýval) na písací stôl, zhodil z neho pero, zopár papierov a skúmavku so vzorkou. To aby si ho nabudúce Tetička viac všimla. Potom drgol do myši a do vyhľadávača naťukal: MNaU. Okamžite sa dostal na stránku únie. Tam vyplnil odkazový formulár, podpísal sa a pridal zopár vlastných fotografií z čias, keď bol ešte roztomilé mačiatko. Tetička ich mala plný počítač.
Zapálil si cigaretu a čakal. Keď prešlo pár minút a nič sa neudialo, zahasil ohorok v Tetičkinej šálke kávy. Vyliezol späť na záhradu a vyskočil na múrik. Tam si opäť celý nervózny zapálil a čakal, čo sa udeje.
O chvíľu sa nad ním zjavil pohyblivý tieň. Po boku mu pristál Havran Albert a našuchoril perie.
„Nemáš cigu aj pre mňa? Stratil som škatuľku.“
„Bež do riti,“ odvrkol Strapec a ani len na vtáka nepozrel.
„Ok,“ havran sa zdvihol a odletel.
„Žobrák,“ precedil kocúr cez zuby.
Čakal ďalších možno päť minút, ale stále sa nič nedialo. Napätie sa stupňovalo a začalo byť neúnosné. Preto si Strapec povedal, že si až do večera pospí. Vyliezol na strechu a prešmykol sa do neobývaného podkrovia, kde sa rozvalil v starom hojdacom kresle. Tu, v útulnom prítmí, šelestivom tichu a pachoch antikvít, sa cítil dobre. Zaspal hneď ako privrel oči.
Prebral sa až za šera – hladný, smädný a s plným mechúrom. Spal by aj napriek tomu. Prebudil ho však ostrý mačací inštinkt, že niečo nie je v poriadku. Okamžite v miestnosti vycítil cudziu prítomnosť. Nehybne, s ledva poodchýlenými viečkami, sa opatrne rozhliadal.
Až teraz však k nemu dorazil cudzokrajný pach, ktorý prezrádzal votrelca. Pach exotickej diaľavy a najmä smrteľného nebezpečenstva. Z prítmia pred ním sa vynorili dve lesklé oči.