Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno vajce. Viac guľaté ako špicaté. Jedného pekného dňa sa mu zunovalo ležať doma na slame a rozhodlo sa vybrať na vandrovku. Z klinca zvesilo svoj klobúk, narazilo si ho do čela, utiahlo si opasok a vygúľalo sa z kurína.
Ide vajce ide a cestou stretne raka.
„Kamže, kam, priateľ rak?“ pýta sa ho.
„Nooo,“ zdráha sa rak, „a ty kam, vajce?“
„Na vandrovku!“ odvetí nadšene vajce. „Pridáš sa?“
„Nedbám,“ mykol rak klepetami a už sa vedno uberali dvaja.
Idú, idú a stretnú moriaka.
„Kamže, kam, moriak?“ pýtajú sa ho?
„Nooo, hudri, hudri,“ váha moriak. „A vy?“
„My na vandrovku,“ prehovoria vajce s rakom jednohlasne. „Poď s nami!“
„Hmm, dobre,“ prikývne napokon moriak.
A tak si vykračujú, až narazia na celú skupinku zvierat.
„Aha ho,“ ukazuje rak, „kačka rapotačka, kohútik jarabáčik, kôň a vôl v družnej debate.“
„Hej, kamaráti!“ zvolá na nich vajce. „Pridajte sa k nám. Bude nás sedem a to už budeme riadna družina.“
„Keď sedem, tak sedem,“ odvetia ostatné zvieratá a odhodlane sa pridajú k vandrujúcej trojici.
„Zaspievame si niečo?“ spýta sa kačka rapotačka. „Nech je nám veselo.“
A tak kráčajú cestami, chodníčkami, cez lúku i pole. Pri tom si spievajú:
„Tam
za modrou horou, modrými lesy
tam je domov můj, tam leží
Tennessee
tam vrátit se k mámě zas bych jednou chtěl,
vždyt’
pět dlouhejch let už jsem ji neviděl.“
…. a rezko sa uberajú po úbočí i cez kopec:
„Ve
dveřích mexická dívka stojí
a ve vlasech růži
má-á-á-ha-hááá. Jsou
dlouhý večery, když roznáší
sherry a ve svých
snech jenom mne objímá-á-á hahááá.“
Až sa slnko schýlilo k obzoru a kamaráti dorazili do hustého lesa. Stmievalo sa čoraz rýchlejšie a na družinu rýchlo dosadla únava. Zvieratká sa vliekli v skrúšenom tichu, sotva niekto vyriekol slova. Tu sa vajce chopilo velenia.
„Kohútik, vyleť hentam na tú jedľu a rozhliadni sa, či niečo neuvidíš.“
Kohútik jarabáčik vyletel na strom a napínal zrak. Po chvíli sa rozradostene rozkikiríkal:
„Vidím svetlo, svetlo! Rovno pred nami!“
„Výborne,“ pochválilo ho vajce. „Ideme tam. Snáď nás dajaká dobrá duša prichýli.“
Veru, netrvalo dlho a úzky chodníček ich doviedol na čistinku. Tam objavili domček.
„Houby domček,“ zavrčal vôl. „Veď je to hacienda! Menšia pevnosť.“
„Zistíme, kto tam býva,“ prehovorilo vajce a zabúchalo na ťažké masívne vráta.
„Kto je tam?“ ozvalo sa spoza brány.
„Počestní pocestní,“ zvolalo vajce.
„Ukážte sa,“ odvetil hlas a vráta sa otvorili. Stála v nich nevrlo zazerajúca starena.
„Vraj počestní pocestní!“ zvolala baba a drsno sa rozchichotala. „Aká chamraď. Practe sa!“
„Ale tetuška,“ zaprosíkalo vajce. „Majte srdce. Hádam nás tu nenecháte tak. Sme unavení, hladní…“
„Zmiznite, vagabundi!“ hromžila starena. „O chvíľu sa vrátia moji chlapci zbojníci a rozsekajú vás na kašu!“
„Kašu-nekašu, my sa nedáme!“ skríklo nahnevane vajce. „Vôl, naber babu na rohy a hoď ju v lese do jamy. A my ostatní, dovnútra!“
Vôl sa nenechal dvakrát prosiť. Babu nabral na rohy a hrnul sa s ňou k stromom. Tam sa ju usiloval striasť. Nešlo to jednoducho, keďže jej naskrze prebodol hlavu i trup. Chvíľu sa s ňou trápil, až sa mu to podarilo a z ľavého rohu si musel v lopúchoch stierať babin mozog a z pravého obsah jej čriev.
Ostatné zvieratká zatiaľ obsadili pevnosť.
„Veď je to hotové Alamo!“ zhíkol užasnutý kôň. „To boli časy, priatelia.“
„Aha, čo som našiel!“ zvolal vzápätí z vedľajšej miestnosti moriak. „Hotový sklad!“
„Čoby sklad, arzenál,“ uznanlivo kývlo vajce.
„Nehovorila baba čosi o zbojníkoch, čo z nás majú spraviť kašu?“ spýtala sa kačka rapotačka.
„Veď práve,“ zahlásilo vajce a zaplo si opasok s dvoma koltmi, ktoré viseli prekliate nízko. K nim si cez plecia prehodilo dva pásy s nábojmi. „Musíme sa na nich pripraviť.“
A začalo vydávať pokyny:
„Kačka, ty ber opakovačku Winchester.
Kôň, ty sa chop tamtoho gatlingu.
Moriak, ty granáty.
Kohútik, ty siahni po týchto koltoch.
Rak, ty sa ujmi ostreľovačky.
A ty vôl…, smrdia ti rohy, bratku. Ty obsluhuj hento poľné delo.
Priatelia, kým neprídu zbojníci, musíme si oddýchnuť. Kačkarapotačka bude držať stráž ako prvá.“
(pokračovanie už tento štvrtok)