Čiro si hovel vo svojej povesti kráľa ročníka. Iné deti predčil výškou i silou. Častokrát sa ani neunúval rozprávať s ostatnými inak ako päsťami. Bolo to pohodlnejšie. Rýchlejšie. Efektívnejšie. A najmä – prinášalo to radosť.
Jedného pekného poobedia tak naďabil na hlúčik mladších žiakov, ktorí o čomsi debatovali pred bočnou bráničkou školského areálu. Rozhodol sa dať im šancu.
„Vypadnite,“ zahundral.
Hlúčik sa bázlivo rozostúpil, iba jeden nižší tučný chlapec sa zabudol pohnúť a prekvapene naňho púlil okále zo svojej mäsitej tváre. Čiro druhú šancu neponúkal. Beztak si pripadal prehnane veľkoryso. Schmatol chlapca pod krkom a šmaril ho o plot. Tučko sa s hrmotom odrazil a zgúľal na zem. A tu zapracovali Čirove topánky. Jeden kopanec do chrbta, ďalší do brucha, iný do rozkroku. Celý čas sa mu zdalo, že naráža do huspeniny. Chlapec len kňučal, pišťal a zavíjal. Nik sa neprizeral, zvyšné deti sa rozpŕchli. To Čira rozladilo. Rozdávať lekcie bez obecenstva nebolo až také vzrušujúce. Už sa chystal chlapca nechať váľať sa po zemi, keď si ten bezočivec trúfol otvoriť naňho ústa:
„Za toto si po teba príde Lamia!“
„Čo…?“
„Lamia!“ vyhŕkol tučko a bezostyšne chrlil ďalej. „Nemá oči a nikdy nespí. Kráča pomaly, ale kráča stále. Bude ťa prenasledovať po celý ž…“
Chlapec nedopovedal. Čiro ho umlčal kopancom do tváre. Potom sa znechutene otočil.
Na zážitok pred bráničkou rýchlo zabudol. Podobne, ako zabúdal na všetky podobné. Doma si sadol za počítačovú hru a venoval sa streľbe po onlinových súperoch. Asi dve hodiny si takto vychutnával voľno, keď odrazu vyskočil ako po zásahu bleskom. Zamarilo sa mu, že sa mu niekto zozadu dotkol ramena. Odhodil ovládač konzoly a zmätene sa rozhliadal po svojej izbe. Svrbelo ho celé telo a zároveň ho premklo nástojčivé nutkanie, že nesmie dlho ostať na jednom mieste. Že musí ostať v pohybe. Za každú cenu.
Čirov život sa pomaly, postupne začal meniť. Ťažšie sa mu sústredilo a jeho prospech v škole sa neustále zhoršoval. Vybojoval si síce miesto v poslednej lavici, ale aj tak sa musel každú chvíľu obzrieť cez plece. A keď sa mu hodina zdala pridlhá, jednoducho vyletel z triedy a bežal okolo školy.
Chlapec sa dostal do puberty, dospieval. Nutkanie však neustupovalo. Skôr silnelo. Z kina bežne ušiel po hodine, lebo sa mu marilo, že mu niekto dýcha na krk. Keď si našiel nejaké dievča, vydržal s ním v posteli do momentu, keď sa musel obzrieť za seba. Dievčatá sa na ňom začali medzi sebou smiať a šíriť prezývku „rýchly Čiro“.
Školu neskončil, rozhádal sa s rodičmi, vysťahoval sa. Našiel si povolanie vodiča kamiónu. Takto sa dostal do neustáleho pohybu. Rozvážal náklad krížom po celom kontinente, prechádzal mestami, krajinami.
Na Lamiu i na zážitok z detstva s bacuľatým chlapcom dávno zabudol. Jediné, čo mu z neho ostalo v duši, bolo tušenie, že ho čosi prenasleduje. Niečo, čo nikdy nespí, nemá oči a nezastaviteľne kráča za svojim cieľom. Niečo, pred čím sa uniknúť nedá, iba získať dočasný náskok. A tak Čiro tlačil plynový pedál a hnal svoj stroj vpred, aby náskok získal. Jeho kamión sa rútil po cestách i diaľniciach, lámal rýchlostné rekordy, obtieral sa o zvodidlá. Vždy, keď to vyzeralo na kolíziu, Čiro z nej akoby zázrakom vyviazol. Nehode sa mu zakaždým podarilo vyhnúť. Stal sa najlepším a najbezpečnejším zamestnancom firmy. Zbieral rôzne ocenenia, zbohatol. Až sa napokon rozhodol pretekať.
Svoj kamión poslal na dráhu a v ošiali závratného tempa žmýkal motor za hranicu nemožného. Uprene pri tom hádzal zrak do spätného zrkadla, či v ňom neuvidí Lamiu. Áno, Lamiu. Postupne si rozpomenul, za volantom mal na premýšľanie celú večnosť. Lamia… Akási mytologická bytosť bez očí. Vďaka vlastnej rýchlosti sa jej dokázal vždy vzdialiť. Ale nikdy nadlho. Ona ho vytrvalo prenasledovala svojim krokom. Nikdy nespala. On musel…
Čiro žal jednu cenu za druhou. Stal sa z neho majster sveta i najlepší pretekár na planéte. Kam prišiel, venčila ho sláva a vítali davy. Nikdy nie nadlho. Nikdy sa nikde zbytočne nezdržiaval, neohrieval. Až zostarol a volant v rukách viac bezpečne neudržal. Chablo mu telo i myseľ. Mal však majetky, plno peňazí a mohol si dovoliť služobníctvo. Aj invalidný vozík s raketovým pohonom. Starol čoraz viac, stále neumieral a dych Lamie už cítil na dosah. Čím viac mu dosluhovali vnemy, tým väčšmi tušil jej blížiacu sa prítomnosť.
Až sa raz z posledných síl, roztrasenými rukami a zakaleným zrakom postavil s vozíkom chrbtom k stene a pokúsil sa vyčkať ju s dôstojnosťou. Priestor pred ním sa začal neurčito rozostupovať a on cítil blížiace sa kroky. Nehlučné tempo ich vražednej pravidelnosti, ktorá ho prenasledovala takmer celý život, sa odrazu zastavilo. Lamia je tu. Prišla poňho. Zahodil dôstojnosť a nadobro sa odovzdal hrôze, ktorú doteraz len potláčal. Jeho desivý nemý krik nikto nepočul. Nik okrem Lamie.